pondelok 28. mája 2018

Voňavý prístav, Úsmev..šťastie vytvára

Cítim sa ako po liečení duše. Chcela by som si ten pocit zachovať čo najdlhšie a kým sú spomienky čerstvé, zachytiť v slovách čaro diaľky. Bude to tá najlepšia letenka, ktorá sa dá použiť kedykoľvek. Rada by som vás previedla po krásach veľkomesta z toho  môjho pohľadu drobnej ženy (tam som si taká nepripadala) :) a napísať všetko to, čo sa mi za posledné dni podarilo zachytiť. Do takých diaľok nechodím každý deň, no potulky na cestách mi dali toľko bohatstva, že sa s ním rada podelím. Vyhliadka na Sky Terrace v časti Victoria Peak je tá najbližšia zastávka, ak chcete vidieť Hongkong z vtáčej perspektívy. Fotka stojí za to, aj keď si najskôr odstojíte hodinu v rade. V tomto meste kde žije v priemere šesť tisíc obyvateľov na kilometer štvorcový to inak ani nejde. Vláčikom,ktorý bol podobný ako naša zubačka v Starom Smokovci, sme sa vyviezli až na miesto, kde sme mali mesto ako na dlani.
V Hongkongu sa to hemží farbami, vôňami, hlukom, ruchom. Po pár dňoch sa na to dá zvyknúť a rušné mestské uličky majú nezameniteľnú atmosféru. Kráčate s davom a sem tam po ulici prebehne aj nejaký ten "sympatický" šváb. :) Svetlo výkladov zatieni hviezdy a aj keď sa zotmie, máte pocit, že je deň. I noci tento prístav ožíva a pozýva ľudí do vysvietených obchodov známych módnych značiek. Nechýba ani Ikea, kde je raritou vidieť stoly a stoličky vo veľkosti ako pre bábiku. Byty sú tam maličké, takže sa prispôsobuje i tovar. Neviem si predstaviť, žiť v tak malom byte ako mnohí v tomto veľkolepom meste a prádlo vešať nad okno. Keď sa však pozriete do tváre týchto, zväčša drobných šikmookých ľudí, vždy sa na vás usmejú, nehovoriac, ak sú  zamestnancami na letisku alebo na stanici, vždy sme sa stretli s ochotou a prianím pekného výletu v ich krajine..
Naše maličké Slovensko.
Náš kúsok malej zeme
 a aj tak sa niekedy naparujeme.
Keby radšej malý kúsok pokory
dvere nám v srdci otvoril.
 K ľuďom a k sebe.
Vedeli by sme čo chceme. 


Mohli by sme častejšie vnímať pocit, kedy nie je treba za niečím sa ponáhľať. Len si vychutnať atmosféru, ktorá na tomto čarovnom mieste nie je náhodou.
Vnímala som to celkom po novom.
Nie ako sprostredkovane cez film alebo dokumenty.
Dnes sú to momenty a ja spomínam do budúcnosti, že vrátiť by som sa tam chcela.
Nešla by som však lanovkou. Prešla by som si všetkými schodmi, ktoré sú metaforou životných prekážok a v myšlienkach venovala modlitbu soche Veľkého Budhu, čo sa večne usmieva.
Aj ja by som si rada zachovala v duši ten náznak pokojného úsmevu..
Možno by mi viac bolo do spevu.
Cez prekážky vznášať sa ako vo vetre.
V súhre okolností.


Mesto Hongkong  má skutočne mnoho vôní a svoju nefalšovanú atmosféru, na ktorú som si po pár dňoch zvykla. Všade je plno ľudí, chvíľu by mi trvalo kým by som sa zorientovala v metre, no akonáhle sa do toho dostanete, môžete si pozrieť za krátky čas tie najkrajšie známe miesta.
V meste Ngong Ping, neďaleko Hongkongu, sme čakali na lanovku v dlhočiznom rade približne hodinu (keďže nie sme ranné vtáčatá) :)
 Preniesť sa však až k soche Budhu prinieslo do spomienok ďalší obraz  a na chvíľu som si predstavila aké by to bolo mať krídla v kŕdli vtákov sťahovavých.

Bol pokojný, usmieval sa na nás a mne napadlo, že pre čosi..
Treba tú cestu prejsť a túru cez horu posiatu množstvom schodov jednoducho zažiť po vlastných. Vtedy by bol zážitok umocnený o čosi viac.. Aj keď výhľad bol taktiež pastvou pre oči. Budha sa však svojim pokojným úsmevom pozerá akokoľvek prídete..
Ste vítaní ocitnúť sa v celkom  inom svete, zrazu vás  prekvapí  pocit čírej pravdy.
Sila atmosféry vás  jednoducho prinúti zastať, kochať sa, možno i plakať, no cítite sa zrazu požehnaní a akosi lepšie.
Priniesla som si odtiaľ náramok, vraj aby som bola viac šťastná.
Keď si predstavím tvár Budhu vytvorenú na tejto gigantickej soche, budem raz možno i ja tak pokojná, nájdem tú pokoru a svet bude jednoducho krásne miesto
..veď on už je..
keď človek po vlastných chodiť smie
keď v duši láska znie
keď mnohé sa smie
úsmev mníchov.. pripomenie...

sobota 26. mája 2018

Hongkong

Nemám vysnívanú destináciu, no ak sa mi naskytne možnosť rada navštívim hoc akú krajinu na svete.  Tak sa stalo i teraz a pohľad z lietadla na všetky tie ostrovčeky v Juhočínskom mori mi jednoducho splnil sen. Mala som pocit, že žijeme v kúzelnom svete, kde sa z jedného konca zeme dostanete na druhý len za jedenásť hodín. Je to tu celkom iné. Teraz už rozumiem turistom z Číny, prečo chodia po historickom centre Bratislavy "čumia" na Čumila s fotoaparátmi v ruke. Industriálny štýl rovných betónových stavieb odráža horúci subtropický vzduch, ktorý sa strieda s chladom klimatizovaných priestorov. Okno na hotelovej izbe sa otvoriť nedá. Možno z bezpečnostných dôvodov, no tak trochu sa prejavila moja klaustrofóbia. Dať si však "drink" na dvadsiatom siedmom poschodí s výhľadom na toto moderné, veľkolepé mesto je jednoducho skvelý a hoc sa i to okno otvoriť nedá, otváram teda svoju myseľ i srdce čomusi novému a istotne sa vrátim domov obohatená krásami cestovania. Ochutnala som i pravé ryžové rezance a na raňajky bohatý výber všakovakých jedál z tradičnej čínskej kuchyne. V obchodoch a hoteloch je veľmi čisto, taktiež aj na letisku a stanici. Postarajú sa o vás, ak sa potrebujete z letiska dostať do hotela. Dostanete nálepku na kufor i na tričko, počkáte, drobný pán so šikmými očami vás, aj skupinku ľudí zavolá a odvedie k autobusu, kde vám bez problémov aj pomôžu s kuframi, v prepočte za 30 eur na osobu, retro taxík by vyšiel  podstatne drahšie. Autá tu jazdia na ľavej strane ako pozostatok britského systému.
Všetci sme ľudia jedného sveta, spájajú nás oceány.
Hongkonk..mesto alebo štát? Rýchlo sa rozvíjajúci, rušný.
Teším sa však domov na ten tatranský vzduch, ktorý by som za nič na svete nevymenila :)

nedeľa 20. mája 2018

Duša odetá do hebučkej srsti



Duša odetá do hebučkej srsti
aj smútok ma opustí.
Pri tej dokonalej frekvencii.
...mali by patriť medzi sveta divy.
Tie stvorenía nemé
vďaka ktorým príde radosť k tebe..
Úsmev len tak.
Keď sa ktosi díva
s láskou a oddanosťou.
..neodíde..
Čaká na každodenné chvíle 
mojich návratov.
Ráno sa budím,
na tých modrých očí budík.
To biele "páperie" ma nesúdi.
Ani ja by som už nemusela,
a tak všetky pekné mená
mohli by ako motýle pristáť
na štvornohých priateľoch,
Mačky..
v byte nemám iba šaty a čačky..
Aj vďaka nim je pár izieb domovom.


Coco Chanel vraj povedala, že mačka je duša obalená do hebučkej srsti. Akú pravdu mala. Tieto stvorenia ani nemusia vedieť rozprávať. Vycítia viac než dokážeme my ľudia a asi aj preto sa poniektorí obklopujeme ich spoločnosťou. Aj ja som si vysnívala svojho dokonalého spoločníka, ktorý je navyše úžasným terapeutom. Ráno mám úsmev na tvári, keď vedľa seba počujem tú frekvenciu mačacieho pradenia.

Dnes si už ani neviem predstaviť aké by to bolo bez jedného štvornohého člena rodiny. Už je to pár týždňov, čo sa toto stvorenie prispôsobilo môjmu režimu a okrem miesta v mojom srdci rád zaberá i miesto pre šaty. Pravidelne kontroluje, či sú dobre vyžehlené. Prichytila som sa pri tom, že keď sa vraciam domov, usmievam sa. Je to nesmierna zmena, lebo sa mi častokrát stáva, že idem domov unavená a zamračená. Teraz keď vidím tú bielu "huňu" na balkóne ako na mňa čaká, na svojom mačacom hrade, teším sa domov. Dlho som uvažovala, či mám mať štvornohého kamaráta. Je to predsa zodpovednosť, o zvieratko sa treba starať a z toho vyplýva ďalšia povinnosť. Avšak Táto skvelá povaha Ragdoll kocúra Jasona mi jednoducho spríjemňuje život. Mám niekedy pocit, že on sa stará o mňa. O pohodu, úsmev, pokoj a to sú veľmi dôležité atribúty. Dokonca občas chodíme i na prechádzky, čo je celkom rarita :) Nie každej mačke sa to páči, no Jason beží na vôdzke popri mne. mám ho od chovateľov tohoto plemena z Košíc (Cassovia Dolls). Sú to úžasní ľudia, od ktorých viete, že mačička k vám pôjde vychovaná z lásky so všetkými návykmi, ako sa na slušnú mačku patrí :) Keď mi povedali ako sa volá, skoro som odpadla. Ak si chcem oddýchnuť pri filme len tak bez premýšľania, mám rada tie akčné s Jasonom Stathamom. Vtedy mi skutočne nič nechýba :) Áno, Jason je občas i akčný, čomu nasvedčuje i toaletný papier po celej kuchyni, keď som raz zabudla zatvoriť dvere na wc. Alebo aj prevrátená klietka s andulkami. Tie našťastie zostali bez ujmy na zdraví. Len sa Presťahovali o poličku vyššie.
Vyššie sú však aj moje kútiky úst, keď je vďaka kocúrovi i moja duša pohladená.






sobota 5. mája 2018

Prvý deň v Toskánsku

Je to tu ako namaľované. Krajinu zdobia tmavozelené tuje a všetky farby miest a výhľadov sú prevoňané olivovníkmi.
Čas tu nie je rýchly.
Práve naopak. Ak by aj na oblohe bol upršaný mrak, bez tmavej farby by tá svetlá nevynikla. Vyvážená chuť zastaveného času a talianskeho vidieka v Lornane sa spája so zážitkom letiacich vtáčích poviedok, ticho v trepotajúcich krídlach.
Cestovanie dodá človeku nadhľad a každý pohľad na novú krajinu zapisuje do nás pravý príbeh života. Môžeme kráčať po jeho stopách, lebo ako inak by to malo byť?
Ako by sme si mohli okoreniť bytie ak nie spoločne so skvelými ľuďmi a rodinou.
Ušetriť si čas na výlet a na tešenie..
To je to korenie, to je buket vo víne slnečnom.. Tak ako toskánsky kraj, tak nech i v našich srdciach je toľko svetla.. 

streda 2. mája 2018

Harfový koncert


Prišli, zahviezdili..Nechali nám tu trochu z toho ich sveta. Nám zostala inšpirácia a vždy keď si spomenieme, bude to spomienka na svetlo zasvietené cez harfové struny. Je to celkom iné, keď už hudobný nástroj ovládate dokonalo, môžete sa už len hrať. Nechať znieť piesne i skladby, akékoľvek sa vám páčia. Aj tie s komplikovanou harmóniou, a aj tie o dvoch akordoch. Hity od Madony alebo Spice girls, obliecť sa nekonvenčne a len si to jednoducho užiť. Tak sme si minulý pondelok mohli vychutnať  vystúpenie dua Cray Chicken. Skvelej Sabine James a Jakuba Rizmana. Koncert by sme mohli opísať jedným slovom "wau".
Aké dôležité je v dnešnej dobe hrať sa a zachovať si v sebe to vnútorné dieťa, ktoré nám častokrát pomôže prežiť v realite. Staráme sa oň? Alebo sme sa stali  prísnymi dospelými ľuďmi? Ak aj áno, tento koncert nám pripomenul aké to je zabudnúť na všetky starosti a vychutnať si hudbu inak. So svetelnou šou rakúskej umelkyne Sabine a bezstarostného umelca Jakuba , ktorý hru na harfu ovláda tak dokonalo, že aj Vivaldiho koncert zahral bravúrne spoločne s našou absolventkou.
Zaznel aj školský orchester pod taktovkou Jozefa Štrbku.
Skladby v podaní hrafistov boli ozdobené vždy iným kostýmom, to bolo tiež čosi nové a hudba chcela byť zrazu  hravá. Aj tá klasická mala veselé blahodárne účinky na dušu. Hrali sme spoločne s harfou, hrali na klavíri,hrali v orchestri a hlavne sme sa hrali
Zasvietili, zahrali, zahviezdili.. Nechali nám spomienky a zážitky na krásnu hudbu, piesne..
Nevšedne zahraté na harfách.