nedeľa 29. apríla 2018

príhovor, článok

„ Čokoľvek robíš, rob najlepšie ako vieš „ Baťa"
Pár slov o spomienkach.
Pred jedenástimi rokmi, vyzbrojení jednou špachtľou, štetcom a rebríkom sme vošli do suterénu základnej školy. Vraj ideme rekonštruovať. Moje priateľky sa na mňa pozerali s obavou a nádejou že ma tá syzifovská práca o chvíľu prejde.Snažila som sa v priestoroch bývalej jedálne odlupovať opadanú omietku a ani tucet robotníkov by tú miestnosť, čo mala byť tanečná sála, nedalo do kopy za týždeň práce. Mala som strach. Klopali sme na dvere, ktoré sa nám spočiatku neotvorili. Skúsili sme teda zaklopať na iné. Naše ručne maľované plagáty sa len opatrne usmievali na okoloidúcich, no priniesli nám prvých dvanásť žiakov. Prvý tanečný tréning bol bez prehrávača, nevadilo to, veď sme si mohli spievať i lúskať, rytmus máme predsa v sebe. Nebol žiaden klavír, husle ani gitara. Mali sme však svoje vlastné hudobné nástroje a bez váhania sme ich vypožičali tejto čerstvo vytvorenej inštitúcii, ktorá bola spočiatku len tanečným klubom. Spočiatku sme boli takzvanými podomovými učiteľmi a výučba sa konala každý deň na inej ulici (dnes tak učí moja spolužiačka v Ríme) Vzájomne sme sa povzbudzovali a podporovali slovami ako napríklad:"Nevadí, že máme len piatich klaviristov , alebo, že tanečný odbor navštevujú len dve skupinky žiakov. Chuť dokázať,že sme tu a chceme učiť inak, hlavne srdcom a s osobným prístupom nás zaviedli do Batizoviec, kde sme v roku 2008 získali súhlas na založenie školy. Bolo však treba vydržať rok bez potrebných financií. Povedali sme si,že to vydržíme a pomôže nám banka. To sme už vyučovali v základnej škole Batizovce a vo veľkej sále internátu vo Svite. Cestovali sme malým červeným autíčkom značky"seicento" Inšpirovali sme sa všetkým čo oko videlo a aj všetkým tým čo je neviditeľné, čiže našim pocitom a intuíciou. Všetko sa však podarí ak to čo robíte, je s láskou a odovzdaním. Administratíva prebiehala v obývačke na zemi. Síce v úhľadných kôpkach ale v celom priestore / pamätáš Ferko ?/. Vraj bolo treba aj nejaký nový počítačový program a taktiež aj nutnosť kúpy prvého počítača. Teraz rozumiem tým ľuďom, ktorí si možno za chrbtom ťukali na čelo či sme vôbec v poriadku a či máme všetky kolieska pokope. Veď vytvoriť súkromnú školu len tak neisto a na kolene , to chce poradnu guráž.
Keď som nočným vlakom s obrovským obalom žiadostí a povolení cestovala na ministerstvo školstva,výsledkom bolo veľké šťastie a zadosťučinenie za našu odvahu urobiť dobrú vec a vychovávať k umeniu viac sviťanských žiakov. Medzitým sa budovala prvá tanečná sála. Koľkokrát nás vytopilo Janka ? Podlaha to párkrát nevydržala. Vždy sme si však navzájom pomáhali Moja dcéra priviedla prvé pani učiteľky – spolužiačky, ktoré presvedčili žiakov a rodičov o svojich kvalitách. Majka každý deň cestovala z Košíc, Monika zo Žiliny. Huslistka Monika ponúkla vyučovanie v Spišskej Teplici a druhá Janka vo Svite a Batizovciach. Naše prvé logo bolo nakreslené len ručne na kúsok papiera. Prvá doména s textom, prvý zakúpený klavír, prvý obrovský úspech koncertu so standing ovation, kde tak ako diváci aj my sme cítili ničeo magické, nadčasové, kus umenia, skvelých nápadov pospájaných do jedného neopakovateľného celku.Nadšenie žiakov, nadšenie naše, váš potlesk počujem ešte i dnes „ Dokázali sme to „ Teraz, keď sa zdá akoby škola Fantázia bola v našom meste odjakživa, len sa pousmejem, že škola bola vpodstate vymyslená pri káve. Nie je podstatné za akých okolností, dôležité je, že tá myšlienka sa stala skutočnosťou, dnes sme tu a verím že sme vytvorili skutočnú hodnotu. Ďakujem všetkým, ktorí sa prácou či radou podieľali na krásnom umeleckom projekte hlavne za prejavenú dôveru, ktorú dúfam nesklamem.
Jednoducho som si pred desiatimi rokmi priala nájsť niečo iné, ten vzlet duše, kedy by umenie kvitlo. Umenie hry na hudobný nástroj, či umenie tanca alebo kresby, odovzdávať tak aby chytilo za srdce. Vášeň, ktorá má prechádzať do lepšieho sveta, len ju nebrzdiť, nebrániť, nezakazovať. Otvoriť jej dvere dokorán a podporiť tú nadčasovosť umenia v ďalších generáciách. Umenie je niečím, čo vie vyletieť vysoko do neba a ja som si len úprimne priala dať tejto myšlienke krídla. Silné, zachytené v základoch hudobnej náuky, páperové ako ľahkosť tanečných krokov.. Dve krídla, aby sme mohli hrať spoločne ako jeden veľký orchester, tanečná choreografia, naša krásna, nefalšovaná a jedinečná Fantázia..







štvrtok 26. apríla 2018

Vôňa šťastia

Ten deň mol iný než ostatné . Nebo bolo akosi bližšie. Dívalo sa na nás s prianím, s nádejou v dobré časy. V prežívaní obyčajného, ktoré sa v ten moment stalo tak vzácnym. Sníval sa mi sen, ktorý sa možno ani v tomto svete neodohral. Nebol to len prázdny rám.
V živote, ktorý je len okamihom sa  momenty šťastia do nás hlboko zapíšu..
Do maľby krás.
Bolo to v nás ..
niekde pri dúhe, ktorej farby sa sa vliali do duše potokom spájajúc naše dlane.
Je jedno čo sa stane. Lebo čistota a rýdzosť citu sa niesla ovzduším ako vánok.
Na krídlach motýľa
občas sa mi zasníva, že si môžem uložiť tvár do tvojich dlaní a nechať všetko tak,
počuť len slová o tom, že mi rozumieš.
Ticho je ako balzam na dušu a v ňom počuť tlkot srdca, vôňa sa nesie priestorom a ja túžim po večných časoch kedy je všetko iné. Nebo akési modrejšie, tráva zelenšia, aj vzduch vonia krásne, keď ho dýchaš ty, a všetky sny sú slnkom prežiarené,
ako deti zeme.
kráčame bosí, nenechávajúc žiadnu stopu a tak pridám do kroku, lebo ešte chcem sa smiať a žiť.. prosím ešte príď,
chvíľa čarovná, ktorú nik mi nevezme.
Pozerám sa na útržky života, prekračujem rieku a dúfam, že už to nebude bez smiechu.
Cítiť sa doma je za všetky slová.
Keď zatvorím oči, v predstave mám moje sivé dlhé vlasy čo o pár minút budem mať, cítim vôňu tabaku.. Dívaš sa na mňa ako bosá v záhrade polievam kvety, čo láskou kvitnú..   Aj nám vykvitla chvíľa, kedy už viem, že to najkrajšie sa mamonou nemeria, to skutočné bohatstvo je v pohladení, v pravde, v súznení duší, keď mám pocit, že musím ..
Vrátiť sa tam kde sme doma, kde netreba slová,
kde sa skloníš a len pre mňa odtrhneš kvet..

nedeľa 22. apríla 2018

smiech

Dôležitosť smiechu a radosti by nemala chýbať a treba robiť všetko preto, aby nikdy na tvári smiech a úmev nechýbal..Smiech je tou najlepšou tabletkou na čokoľvek..hlavne mať okolo seba spriaznené duše.

piatok 20. apríla 2018

Si mi drahý..mám ťa zdarma..

"Drahá, som z teba hotový"
"Nuž, nechaj si tú hotovosť" :)
Koľko viaczmyslov sa skrýva v jednom slove. Nieže by som bola tak malicherná mamonárka, no akosi spontánne to slovo zo mňa vyletelo bez varovania ako keď sa na chodník rozsypú drobné. Kto z nás by sa nezohol? Ohýbajú nás hmotné statky?  Ženieme sa za nimi aby sme si potom mohli sadnúť na verandu domu a povedať si: "Mám na to" Peniaze sú však prejav hojnosti a je lepšie byť zdravý a bohatý ako chorý a chudobný :)
Viem  čo je to tvrdá práca na sebe a viem čo obnáša venovať jej mnoho času, ak však práca baví, je to požehnanie. Život ujde a nejakú tú hotovosť v kapse vždy treba mať. Navyše keď som taká drahá :) Drahé by však mali byť všetky ženy. Vedieť, že by mohli byť rozmaznávané svojim drahým a cítiť sa ako drahokam. Keď si však sami sebe doprajeme, aj to hmotné šťastie sa započíta do peknej chvíle. Byť bohatý. Je to slovo a  keď ho rozdelíme, nájdeme slová dve. Boh a ty, alebo si to môžeme pomenovať ako chceme..
Usmiaty.. úsmev a ty.. Zrazu je na svete božsky.
 Skrýva sa v slovách čosi vyššie než my a sú to akoby šifry, ktoré ak dobre rozlúštime máme ten správny recept. Napríklad slovo celebrity (celé britké) alebo slovo jedlo (jed) .
Jesť nám veľa netreba, mohli by sme sa otráviť a to by bolo  otravné. :) 
Mať...
Nič nemôžeme mať, no ak máme našu mať, máme všetko.
Nič však nemáme vo vlastníctve, ani smrtka nezbohatne a ani si kosu s peniazmi-prachmi nenabrúsi, keď zostane len prach..
To, čoho je  najväčší dostatok, to sa kúpiť nedá.. Dostatok lásky, svetla, kyslíka, času..
Vpodstate  nemáme nič a pritom veľké bohatstvo, ktoré prináša nádych.
Vzduch..
Je ho na svete neúrekom, nezávidíme si ho, nepochybujeme.
Mám síce radosť z nových šiat, ten chvíľkový šat, keď už dávno 70 sukien mám, možno sa aj nevydám. Mať manžela, mať niekoho..
Máme seba a to čo je teraz. A či už nám robí radosť kytica "Happy hour" ruží alebo jedna sedmokráska, všetko sú to krásne kvety a pokiaľ človeka netrápi bolesť vlastného ega je zahojený a za vodou.
Či už si tú novú kabelku doprajem, alebo nie, na tom nezáleží. Nevlastníme nič a nikoho. Máme len náš dych, jedno srdce, jednu peňaženku, a ak je z čoho a ak aj nie, nech je v nej prievan.
Stojí za to, mať plné priehrštia radosti.
Záleží najviac na momentoch, kedy sme skutočne šťastní a šťastie stojí 0 eur.
Kedy? Teraz.. aby nás to neskôr nevyšlo draho.




streda 11. apríla 2018

..bez podmienok

Som rada, keď som mladá a taká neaktuálna, keď dva týždne po veľkej noci
píšem čosi..
o veľkonočnom pondelku..
Dúfam že ste sa popolievali, lebo všetky kvety zeme potrebujú vodu. :)
Nebolo by to na škodu,
kým život dopíše poslednú slohu..
piesne bytia.
Kým ešte dvaja do taktu valčíka cítia
svoje kroky..
kým v rukách držíš moje boky
Na chvíľu nemať pochýb,
že to nie je len cit plochý..
Tá krása ma priam omína
ako sa večer mení krajina
Koľko farieb je v nej.
Počas dňa..
Vystrieda sa v nej modrá, fialová,
večerný pocit oblohy, vtedy keď sa na chvíľu zastavíme.
Večernica privíta noc.
Veľkonočný pondelok, ktorého čas sa minie, no miňme ho spolu.
Večerným pohľadom, aprílovým vzduchom, nádychom.
Nemusí to byť o niekom, stačí keď o nás..





streda 4. apríla 2018

príhovor, deň učiteľov

Rada by som vám povedala, čosi o dvoch pojmoch. Učiteľovanie a Učiteľ..
Aspoň teda z toho hľadiska ako to vnímam ja.
Učiteľovanie.
Nie každý z nás mal o svojom povolaní vždy jasnú predstavu. Po zhliadnutí filmu Anna zo zeleného domu by azda každá chcela byť učiteľkou.
Ako sa však vysporiadať s týmto náročným povolaním?
Kvapka po kvapke preteká naša trpezlivosť..za každého počasia. zachytávame si ju v našich rozvrhoch, aby z nej ešte čosi zostalo, a predsa jej  nikdy nie je tak málo, aby nebolo pre čosi pre tie oči žiakov plné očakávaní.
Učitelia, učiteľky..
Ľudia, ktorých si pamätáme celý život a dnes sme to my, rozdávame, čo vieme.
Sme tak nenahraditeľní, verní tomu svojmu umeniu, ktoré nikdy nebude gýčom
alebo len slovam o ničom.
Vždy bude lepší svet vďaka nám..
Zvoní..Na lepšie časy?
Pokiaľ tu budú deti, dážď do duše človeka vďaka vzdelaniu vždy pršať bude..
Zaprší
do duší
Dostane sa do uší a do srdca cez písmo, prostredníctvom ceruzky v pravej alebo ľavej ruke čosi, čo otvára nový obzor a dá vietor do plachiet.

Učiteľ je ako svetlom v tme. Takým z ktorého nikdy neodbudne. Alebo áno?
Áno..učiteľ odovzdá  naozaj mnoho zo svojho času  pre svetlejšiu budúcnosť. Pre lepšie rána a niekedy to nie je žiadna sláva, no nie sme len tí, čo rozdávajú včeličky, občas sa aj my musíme postaviť na špičky,
"Ktože to zas vyrušuje?"
..Prejsť cez všetky tie chodníčky toľkokrát, koľko je septembrov v našich mladých letách..
Čo všetko zažijeme? Koľko žiackej horlivosti, toľko i presviedčania a našej bravúrnosti  byť dobrým príkladom..
s pokorou..
Kto jej má viac, keď táto obeta neraz prinesie i ovocie trpké?
Je dobre mať doma pohár vína a prehltnúť horké sliny..
To, čo robíme nie je zapísané medzi sveta divy..
Kto sa však diví, že i vlas sivý
neraz sa vkradne..
zradne..
Dávame tak veľa
zo seba..
Zaslúžime si každé jedny prázdniny.
Tešíme sa vždy, keď je pred nimi..
Záhyby triednych kníh v šanonoch, peračník plný pier a na perách múdrosti, ešte úsmev do aktovky, jedny vreckovky, ak si niekto zabudne nos vyfúkať. Pripravení aj pofúkať.
Obyčajne, bez predsudkov, prispieť do sveta aj svojim kúskom..
Byť aspoň malým čriepkom v pamäti žiaka..