piatok 16. februára 2018

Keď každá nota zapadá do partitúry

Noblesa večera, no zároveň i nenútenosť, tanec a zábava.
To sú slová, akoby zaklínadlá, ktorými by som vyjadrila pekný ples konajúci sa vo Svite, na ktorom sme mali česť vystupovať a spríjemniť hosťom atmosféru.
Žiarivá bola hudba pod rukami skvelého klaviristu a ja som si v žltých šatách zaspievala pár tónov zo známych jazzových piesní v podaní nášho slávneho "celosvitového" :) dua Sweet & pepper.
Na reprezentačnom plese našich basketbalistov sme sa tešili potlesku i slovám pochvaly a zároveň si pripomenuli aké je skvelé, že sme práve umelci zo Svitu.
Je to výnimočný pocit.. niekam patriť..
Je to akoby každá nota zapadala do partitúry a možno práve tým, že sme tu, je tak dokonalo harmonická.
Práve ľudia, tí praví a zanietení nech je to v akomkoľvek odvetví, predstavujú domov.
Ten úžasný pocit, že niekam prídete a cítite sa jednoducho dobre.
Je to zadosťučinenie pre našu prácu a rast.
Pretože kvôli vám to vždy zmysel bude mať.
My vám s radosťou cez hudbu vieme dať..
skutočne
srdečne
hudbu, čo je živá,
tú čo tanec v srdci skrýva
v jedinom okamihu..
Duo Sweet& pepper pre vás.
Verím že sa čoskoro uvidíme na ďalšom krásnom podujatí
trebárs..

Aj v malých mestách rastie veľká radosť
aj keď ju niekedy nevidieť tak okázalo.
Melódia pre vás tešila sa na plese počúvaniu
A my sme opäť bližšie k nášmu prianiu..






streda 14. februára 2018

Deň plný lásky..každý deň..

Klop, klop.."Klopal niekto?"
Čosi ma vyrušilo z večerných úvah o tom ako byť spokojným človekom..
Keby tak i tí okolo boli spokojní.
Všetkým by som zo srdca priala krásny vzťah , no ten  vždy taký nebýva.
Často tie naše vyprahnuté brehy len obmýva, niekedy je bezbrehý a aj bez mostov.
Tak ťažký vie byť.
Tlačí ma ten môj v žalúdku ako kameň , praská bublina zamilovaného klišé, srdiečok a lupeňov kvetov. Niektoré fotky párov, zdajú sa akoby odzrkadľovali čistú dokonalosť a keď nahliadneme za úsmevy na perách, za rozžiarenými tvárami skrýva mnoho práce na sebe, odriekanie a nie je vždy na ružiach ustlané.
Komplikovanosť vzťahov. Zauzľuje sa nám to ako klbko z nití. V krátkom okamihu sa zamotávame, rozmotávame, plačeme i smejeme sa ako na hojdačke snažiac sa plniť si svoje rozprávkové sny, keď žijeme v tak tvrdej realite. Občas si aj zúfam a hútam až som  cez to trieskane dvier a hádzania sa o zem prišla na jednu múdrosť, podľa ktorej už mnohí žijú a srdce majú dokorán. V tom mojom je občas prievan, inokedy sú len pootvorené, no keď si to srdce otvorím tak, že zľahka otočím kľúčom zistím,že je to o rozhodnutí z ktorého uhla sa na to pozriem.
Môžem sa pozerať len z negatívnej strany.
Isto je nás takých mnoho.
Nie ste sami.
Vzťah vie byť opradený všeliakými podmienkami,
a aj keď nechceme, tá čierna vrana..
taká sama..
..vie zasiať do dňa mnoho smútkov.
Keď si však vezmem tie nitky osudu do rúk vlastných,
nasadím si ružové okuliare na sny,
začnem sa dívať s úsmevom a prijímať toho ku ktorému sa moja láska priznáva,
aj krákanie rán sa mi pozdáva..
Je zrazu bez pozlátka a to slovo neznie jak ohratá páska.
Klop,klop..

Mám toho muža niekedy dosť a škrípem zubami, že nie je po mojom, že by som všetko chcela inak a HNEĎ, že mi lezú na nervy všetky slová, sľuby.
Často nešetrím slzami, veď sú zdarma,
a po nich sa i uľaví.


Ak
však..
Zistíme kto stojí pri dverách
Prijímeme tú našu polovicu takú aká je, zostane nám láska.
Čistá a nefalšovaná.
Taká, čo sa vie hádať, smútiť, kričať, smiať sa, tešiť, milovať.
Vtedy je to naozaj a bez retušu.
Raz tu aj tak nebudeme a moje meno napísané do snehu na prednom skle auta odfúkne vietor.
Čochvíľa tak i nás..
Nuž prijímam ťa takého aký si.
Otváram dvere v srdci, ďakujem že na ne klopeš.
Každý si zaslúži, aby mu tá láska zostala..a ak odíde nech sa má kam vrátiť.
Kľúč ti nechám pod kvetináčom.

štvrtok 8. februára 2018

Snívanie netreba nechať na potom...

Vzostupy a pády melú sa nám životom 
a my si ho nechávame na potom. 
...Kedy to je?..
Mohlo by byť teraz..

Poslednú dobu nestíham každý nádych nového dňa zachytávať do slov..
Príliš rýchlo sa nám mesiac so slnkom strieda
a aj keď je to chvíľa, už nenalieham.
Čo nám pekné zostane, keď modré z neba len tak nespadne do dlane?
Život rýchlo plynie a mne je dlho bez písania. 
Niekedy však čakať musím, 
..bez naliehania..
Na správny čas, veď ani snežienky ešte nevykukli.

Modré z neba nemám v dlani, môžem však mať čosi pekné na čiapke, baretke, na kabáte či kabelke.
Ručná práca od "LenaMi". Brošňa, ktorá nie je čierno biela, lež vnesie trochu farby do tej sivej a čakať sa bude krajšie na jar.
www.sashe.sk/LenaMi
..























nedeľa 21. januára 2018

Mrazivá noc krištáľov

Mohli by sme sa viac tešiť z prítomného okamihu. Veď máme len ten.
Pomyselná krása krištáľov, odzrkadlila sa vo chvíli nezabudnuteľného večera.
Niesol sa na krásnych šatách dám ako na krídlach čakajúcich na vzlet pri tanci. 
Každá popoluška by si to mala dopriať. 
Skúste o rok prísť, tento ples je ten pravý. 
Ak neviete kde, zamierte so svojím kočom do hotela Residence na Donovaly
.. užívať tú chvíľu..
 I príprava môže mať svoje kúzlo.Účes, obliekanie šiat. 
Vždy som zbožňovala šušťanie nariasenej látky na sukni. akoby som sa prostredníctvom saténu zmenila na motýľa.

Najkrajší začiatok ako vykročiť do nového roka s naozajstnou noblesou, je zastaviť realitu a preniesť sa inam. Do mrazivého kráľovstva, kde sa o vás postarajú ako o urodzené panstvo a vy zrazu zabudnete na tie občasné vrtochy alebo typické plesové porovnávanie. 
Nehľadíte na iných kto má akú róbu alebo kto sa kedy podkol o vlečku. 
Ak sa čosi také podarí, je to skladba dokonalej harmónie pod taktovkou zanietených organizátorov.
Tuším,že to boli dve krásne dámy toho večera. Pani riaditeľka a pani majiteľka hotela. 
Svojou prítomnosťou a šarmom sa postarali o výbornú atmosféru.

Úsmevným momentom bolo, keď si páni v oblekoch spontánne zmysleli, že si pri barovom pulte osviežia hrdlo a tak ich tam stálo v rade asi pätnásť.Nuž obrázok ako  vystrihnutý z filmu.
 Bolo mi ľúto, že čas tak rýchlo plynie. Veď aj by nie, keď nám do tanca hrala skvelá kapela Ľudo Kuruc band a večerom nás sprevádzala skvostná Marcela Molnárová.
Umenie šéfkuchára bolo poéziou.

 Každý kto bol na tomto kúzelnom bále sa sa dosýta  zabavil, potešil svoje zmysly. 
Úplne som zabudla na reálny svet. 
Ten čas bol jednoducho vyňatý z konceptu bežného života a vy ste sa mohli cítiť  tak, akoby ste sa práve zamilovali. 
Takáto plesová atmosféra je jednoducho len tam. 
Chce to talent pripraviť taký skvostný večer. 
Už sa nesmierne teším na ďalší rok, kedy budem môcť vychutnať ten prítomný okamih.. 
Osláviť krásu.

Mrazivá noc krištáľov sa sa podpísala spokojnosťou do nevšedných spomienok, kedy sme sa mohli cítiť inak, rozprávkovo.
Aj o pár rokov si budem skladať celú krištáľovú mozaiku z pár chvíľ na jednom bále, kde som pretancovala črievičky.

Krištáľ ako vzácna radosť..
môcť tak ten čas zastaviť mrazom,
a všetko by sa premenilo razom
na sen..

utorok 16. januára 2018

Benefičný koncert

Každý deň si čosi prajeme a ja si niekedy prajem celkom obyčajné veci.
Tvorivosť, čo nám ľuďom svedčí.
Možno i trochu pokoja a šťastia, ak sa môžeme zastaviť na kus reči.
Stáva sa mi, že cez noc spím a cez deň bdiem vo svojich snoch.
O bohatstve zdravia,ktorého máme priehrštia mnohí.
Dlhá cesta životom sa kľukatí a niekedy je na nej daždivo.
Ponad rieky však vieme stavať mosty.
Vieme si pomáhať.
Kameň po kameni dláždiť cestu hrboľatú.
Fantázia prispela kúskom seba.
Sme radi, že sme mohli a, že i vy ostatní ste pomohli,
Pre lepší a krajší život jednej statočnej dušičky, ktorá môže o to väčšmi rozžiariť tento svet.


pondelok 15. januára 2018

Scenár..Na Fantáziu, 10. výročie

Š: Desať, dvadsať, tridsať, začal gašpar kričať, rolnička mu zvoní v kráľovskom nádvorí. Kráľovná moja, akú že to máte dnes náladu? Zahrám vám alebo zaspievam? veď v našom kráľovstve je tak dobre, aj hostia prišli. No kdeže ste, veď treba kraľovať. Kráľovná asi sedí na tróne..spl.. "Už idem.
K:no povedz mi,ktože je najkrajší na svete?
Š: Mňa sa nepýtajte, veď to sama viete, a ak nie opýtajte sa zrkadla.
K: máš pravdu, môžeš ho zapnúť. máme predsa novú dobu a zrkadlo má odraz vo fool hd. a navyše kraľovanie sa mi páči. prečo to nefunguje mám z toho migrénu.
a vieš čo? dám si radšej čaj, kým sa pustím do spomínania.Rada by som sa totiž pozrela do minulosti, aby som zistila že za posledných desať rokov som najlepšou kráľovnou práve ja v tomto zámku postavenom na vode. (zvučka zrkadla) á už sa zaplo..no milá kráľovná budete sa musieť rozpamätať (som zvedavá)   ako to bolo od začiatku a len vtedy budete skutočná kráľovná desiatka v prítomnosti, keď uhádnete prečo ste kráľovnou desiatkou....fotiek z kroniky namiešame koktail

to som zvedavá ako vládli tie kráľovné a králi..listujem v kronike..( som zvedavá) nemusím sa
rozpamätať) na základe           

sobota 6. januára 2018

Šaty z ľanu

Splnila sa mi túžba po šatách. Sú darčekom, ktorý mi bude pripomínať tieto Vianoce. Ich "naozajstnosť", že tie pekné dni boli.
 Nosiť dnes ľanové šaty je netradičné a pritom tak podčiarkujú naše pravé tradície. Dnes je to sviatok, obliecť si šaty z ľanu. Je to nesmierne príjemná látka. Nemá nič spoločné s obchodnými centrami, s rýchlym nakupovaním, s konzumným spôsobom terajšieho života. Keď si ich oblečiem cítim sa inak. Som hrdá na to kým som, na svoje korene. Navyše, ak sú také skvostné šaty aj ručne ušité je to jedna rozprávka a napadlo mi, či sa v nich nemám aj vydávať :)
Možno k nim chýbajú len kvety do vlasov...

Kvety, spev, slnko i dážď padajúci na zem..
Bosé nohy, lúka, možno sen..
kráčajúc za šťastím smiem
do posledného dychu
venovať úsmev ránu
a k tomu..
jedny šaty z ľanu...

Pre tento pocit, ak máte radi inakosť, píšem vám sem kontakt na jednu šikovnú pani, čo takto čaruje..
Snáď sa mi podarí aj ich krajšie odfotiť. Na lúke medzi kvetmi.
Mám už také šaty dvoje. Tie krajšie sú mi darom a tie staršie sa mi nalepili na ruku v "second hande"
upravila mi ich naša dvorná krajčírka z Fantázie, tak aj z nich sa teším.
Veď nech nám tieto krásne veľké maličkosti spríjemňujú dni.



piatok 5. januára 2018

Rozprávky z Fantázie, Zem menom Láska

Nad oblakmi v zámku, kde sa Svetlo a Tma vždy vrátili po svojich potulkách krajinou, stretli sa Vietor, Voda, Oheň a Čas.
"Čo len budeme robiť so svetom? Veď matka Zem už nevládze niesť všetky tie ľudské výmysly modernej doby a to znečistenie.
"Obávam sa, že naša planéta to ďalej takto nevydrží."
"Musíme niečo podniknúť"
"Ľudia by sa nemali tak nevšímavo správať"
"Hádajú sa a vedú medzi sebou vojny"
 Prekrikovali sa horlivo jeden cez druhého.
"Prifúknem na ľudí veľký mrak" Povedal Vietor. "Ja im tak zaprším!"hlesla Voda,
"že im už na nič nezostane čas" Zahlásil čas
"Ale nie" prerušil ich Oheň. "Mohli by sme sa tu hádať kým by sa aj stokrát vystriedal deň s nocou. Mali by sme vymyslieť iný spôsob ako ľuďom ukázať lepší spôsob ich žitia. Veď už od nepamäti rozdúchavam plamienky aj v ich srdciach a zažínam iskru, nejedna už preskočila, keď sa plameň lásky medzi ľuďmi rozhorel.Verím, že ešte nevyhasol.
"Tak teda rozfúkajme plameň" fúkol vietor. Voda a Čas len pritakali. Aj oni chceli dať ľuďom šancu a radi by pomohli Matke, ktorá všetkých nesie na svojich pleciach. Veď je to naša Stará mama. A ako sa to na "obrovitánsku" guľu patrí, istotne je v jej horúcom srdci vôľa niesť nás všetkých nekonečným vesmírom.
Nuž tak sa Vietor, Voda, Oheň a Čas rozhodli, že na seba vezmú ľudskú podobu.
"Ale dám si na hlavu veľký klobúk, tie sa mi vždy páčili. Aspoň taký veľký ako ciferník na veži a vezmem si hodinky. Aspoň troje" Riekol čas.
"Ja si chcem obliecť krásne šaty farby mora zdobené perlami" Povzdychla si voda, ktorá bola odjakživa romantickou dušou"
"A ja budem mať červené vlasy učesané na "pankáča" povedal oheň
"Ja sa teda rozhodne česať nebudem" zakašľal Vietor, ktorý už dlhšiu dobu nosí šál, pretože ho škriabe v krku zo znečisteného ovzdušia.
To však našim štyrom kamarátom nezabránilo, aby predsa len prišli medzi ľudí vo svojej ľudskej podobe.
Zrazu sa zablyslo ako pred búrkou a i zahrmelo.. Vietor zo vzdušného zámku  prichádzal k ľuďom a pritom takto hvízdal.
"Dúcham svetom fúkam letom,
vzduch sa víri veď som vietor,
odfúknuté čiapky, klobúky,
rozsypem aj kvety na lúky.
Fúkam jarou výskam zimou,
slabý som no prekvapím aj svojou silou.
Však choroba, kašeľ trápi ma.
Kvôli prachu masku nosím, i šál sivý a teraz každý vlások sa mi kriví"
 Voda zdvihla svoje vlny do výšin, no keď sa premenila na človeka, preľakla sa.
"Kde sú moje rybyčky?
Kde sa schovali?
 Kam sa podeli?
Vari len neplávajú hore pupkom.
"Au, zlomila som si necht o svoje briežky.
Veď počkajte, keď pošlem dážď na všetky vaše striešky.
Voda je búrlivá a zároveň aj nie..
Keď pozrieš sa na hladinu
zrkadlo sa v ňom skvie.
Trblietavá sťa diamant v kvapkách rosy
keď matka zem o kúsok vlahy prosí.
Sestra moja modrá planéta
i oceán túto farbu nosí.
Pomôž, poraď čo urobiť mám
keď špinavá ropa zo všetkých strán
hubí všetky tvory žijúce.
Aké budú moje dni budúce?
Na koni, čiernom ako uhoľ, pricválal k ľuďom aj Oheň.
Poza hory, poza lesy, praská drevo akési.
Rozblčaný oheň, takú silu mám
keď všetko na popol premieňam.
Nezastaví ma už voda.
Kto mi pomocnú ruku podá?
Keď chcem hriať, aj byť mocný
v ľudských krboch toľko pocty
a namiesto toho chcú odomňa výbušniny.
Neustále svoju nádej živím.

Ako Vietor tak i Oheň
aj ľudia majú svoje chyby" Chlácholil Oheň Vietor.
"Ach vietor, ty mi tak rozumieš
kiež tancom potešiť ma smieš."
"Á čo tam vaše chyby. ja vám ukážem svoje divy"
zažblnkala voda a hneď sa aj pustila hrať na svojom novom pozemskom klavíry.
Ktovie čím to bolo, či veršom alebo tancom Vetra s Ohňom, či tým veľkolepým príchodom nebezkých živlov medzi ľudí, no zrazu sa okolo nich zhŕkli deti.

"Je mi smutno"..povedali."mne sa takáto Zem nepáči"
"poďme si ju premaľovať" Len to by sme museli mať zázračné farbičky. Modrú ako voda, zelenú k farbe vetra, žltou predĺžime slnečné dni a červená bude patriť ohňu.
Dáme vám také farbičky ale to pomôže len vymaľovať planétu na obrázku.Takto skutočnú matku zem nevyliečime.

Keď Vietor, Voda, Oheň a Čas prišli do sveta ľudí, nečakali že sa im naskytne taký smutný pohľad. Vietor síce kašľal aj predtým, oheň tiež občas slabým plameňom plápolal. Voda však bola veľmi prekvapená, kam sa mohli podieť všetky tie pestrofarebné morské ryby. Oceán bol znečistený a namiesto morských medúz vo vode plávali sáčky.
Aj Čas bol prestrašený. "Veď naša Zem má predsa meno Láska" no teraz vidíme, že neplače len matka Zem, ale plačú všetky matky a ich slzy vytvárajú potôčiky, v ktorých je ukrytá malá nádej na život ich synov odchádzajúcich do vojny.
"Všetky tie slzy vlievajú sa do oceánu a ten sa krúti, víri, sú v ňom počas noci všetky smutné víly.
Vidím, že už ani tie moje perly na šatách nie sú také lesklé ako predtým."rozmýšľala nahlas voda.
"Neboj sa, veď každý smútok zahojí Čas."
Oceán nám pomôže. Rozptýli smútok vo svojich veľkých tmavých vlnách plných zabudnutia.
Na jeden ponor by sme mohli zabudnúť na všetky starosti
"Tak to teda nie" zahlásil oheň. "Na to sme tu predsa neprišli. Chceme ľuďom pomôcť a hlavne našej planéte. Musíme začať hľadať riešenia. Nebude to teda rozbúrený oceán, čo našej planéte pomôže.
Čas sa však začal strácať..
Strácam sa ..strácam sa na dne morí
Strácam sa v hlbinách
Strácam sa v myšlienkach ľudí, keď sa ponáhľajú..
Zažívam to teraz z ich pohľadu a ani troje hodiniek mi nestačí.
čo urobíme, keď aj čas sa zamračí..?

Tikám..raz sa ti zdá, že pomaly, inokedy rýchlo
však nikdy sa nezastavím, odoberám každému spravodlivo.
Tak váž si život.
Každý krok jak tlkot času.
Tikám, veď mi aj tak neutečieš.
A ja ako vietor, oheň, voda šepcem..
Tlkotom srdca do uší,
keď príde koniec, to netušíš.
No keď srdce bolí ťa
nenútene rany ti pofúkam.
Tak vrav čo ťa bolí..

priateľka Vodička. Čo sa deje? Vari len nemáš červeň na líčka..
"Hanbím sa"
Ale veď sa neboj. Pomôžeme ti. A tak Čas premýšľal až kým nevymyslel..
Máme tu predsa pomocníkov na smeti. Čó? Pýtali sa začudovane ostatní kamaráti.
Úbohá Vodička bola taká znečistená, že sa hanbila aj ukázať sa pred deťmi. Jej krásne šaty farby oceánu boli celé zafúľané.
Čas však prišiel na jeden nápad. Mohli by sme predsa len použiť naše čarovn farbičky.
Vymyslíme tri špeciálne nádoby na triedenie odpadu. Ľudia by mohli začať triediť, následne recyklovať, a naša planéta nebude taká zahádzaná smením
To je úžasný nápad.
Prebytočný papier by som mohol spáliť na popol
A ja ho rozfúkam po poliach a malé čiastočky sa rozplynú a zmiznú v povetrí
Vodička sa prestala hanbiť a spolu s Vetrom sa prišla bližšie pozrieť na tri špeciálne nádobky. Jedna bola žltá, druhá modrá a tretia zelená. Plasťáčik..
Žeby sme si tú našu planétu skutočne vymaľovali? Možno sa nám bude naozaj viac páčiť. Vietor sa rozhodol, že zafúka listy papiera do smetného koša, ktorý by mohol mať žltú farbu. Naši kamaráti mu dali meno Plasťáčik....