nedeľa 31. decembra 2017

Eggfashion praje krásny nový rok z vtáčej perspektívy.

Prajem si venovať vám pár darčekov do nového roka. Verím, že sa mi podarí darovať pre vás pár rozprávok z Fantátie. Mám tu však jeden darček už hneď, aby sa na rozprávky lepšie čakalo a tak by som rada dala do povedomia jedno cd, na ktorom je pár výplodov Fantázie v melódii rozprávkového nástroja Harfy a gitary so spevom.
Každý rok niečo prinesie. Čosi nové, šancu na splnenie sna alebo stretnutie s ľuďmi, ktorí sú anjelmi na zemi. Každý deň by mohol byť oslavou. Rada by som sa na svet pozerala z vtáčej perspektívy. Vďaka fantázii sa to dá. Toto slovo už desať rokov stvárňuje tvorbu, ktorá nám tú vtáčiu perspektívu umožňuje. Každé vtáča sa však musí najskôr vyliahnuť. Preto by som si veľmi priala a taktiež aj vám, aby sa každý deň vyliahol nový nápad. Kreatívny, vzácny, umelecký, hodnotný, alebo nech je to nápad bláznivý o lietaní alebo učení sa lietať. Niektoré roky boli naozaj bláznivé. V časoch,keď vznikali piesne a ich lesk bol umocnený vzácnym stretnutím a priateľstvom s harfistom Jakubom. Našla si ma dnes nostalgia, nie za celým rokom, ktorý sa končí, ale aj za rokmi, ktoré už odzneli a zostali mi spomienky. Také, čo rozosmejú.. Na krídlach je vďaka nim viac peria a môžem lietať vyššie..
 Prestúpila som z Košíc na Konzervatórium do Žiliny a tam som stretla výnimočného priateľa. Spočiatku sme si veľmi sympatickí neboli. Všetko to začalo mojim brmbolcom na čiapke. Už od detstva som nosila na hlave čudné veci :) Dnes sú to klobúky, občas i klobúky z hačkovanej dečky po starej mame a na tejto fotke mám niečo prečudesné. Myslím, že je to kožušinka, ktorú som nainštalovala do účesu. Dnes sa mi to už veľmi nepáči, no aspoň sa schuti zasmejem.
Čiapka s brmbolcom. Spomínam si, že bola zelená a na nej niečo strapaté. S Jakubom sme chodievali v rámci povinnej telesnej výchovy na plaváreň. Bola som celá šťastná, že som sa mohla odviesť na bicykli na "tyčke" kde som pri mojom skoro dvojmetrovom kamarátovi zniesla otras každého obruvníka s ľahkosťou pierka. Cesta pešo totiž trvala asi štyridsať minút. Keď sa Jakubko, vraj zo srandy, zahryzol do môjho brmbolca a na čiapke mi nezostalo nič, vedela som, že som našla priateľa s takzvaným rovnakým mentálnym postihnutím :) Potom to už s nami išlo z kopca. Často ma nosil na chrbte, napriek udiveným pohľadom okoloidúcich a len ako sa zjari ukázalo slnko, kúpali sme sa vo vodnom diele alebo v potoku. Hrali sme spolu na pár pekných koncertoch. Na pódiu sme boli bosí a niekedy i s púpavovými venčekmi na hlave. Naše hudobné duo sme pomenovali Eggcutters, pretože harfa a gitara nám pripomínala krájač na vajíčko. Okrem iného klavír sme volali skriňa, akordeón bol radiátor. Preto som aj tento svoj blog o kadejakých výlevoch duše  nazvala Eggfashion. Jednak pre srandu, ktorá je soľou života a kvôli tej vtáčej perspektíve. Napíšem vám tento rok rozprávky z Fantázie a neskôr rozprávky zo sveta Jakuba Rizmana, ktorý slávu na pódiách vymenil za slobodu a kúpanie sa v mori. Dnes sa veľmi často nevidíme. Žije v Taliansku a hráva na svojej harfe na ulici. Na otázku kam by to chcel v živote dosiahnuť odpovie "Chcem sa kúpať v mori ". Občas mu ten jeho život trošku závidím, veď to je krásny let. Ibaže ten svoj život by som nevymenila ani za zlaté vajce. Už len pár želaní by sa mohlo splniť. Napríklad i v podobe sliepok na dvore a jedného ryšavého kocúra.. Želám vám do nového roka splnené sny, veľa zábavy, nadhľadu, spokojnosti a užívania si prítomných okamihov.. s láskou Eggfashion.

Ten, koho by na nový rok potešilo počúvanie mojich piesní, pokojne ma kontaktujte. Budem sa tešiť.

nedeľa 24. decembra 2017

Blikajúce hviezdy v nás obdarovaných..

Ponorím sa do slov
v nádeji, že to by mohol byť jeden z najkrajších darčekov..
Čosi mi prišlo poštou
a viem, že záleží mi na niekom.
Chcela by som byť tým najlepším darčekom.
Len jedno si želám keď pozerám na hviezdy,že
keď prídem ku dverám..
 pomaly alebo pobežím..
Budem mať Vianoce 
zaklopem ti na srdce. 
..to moje je dokorán..

Vianoce a hudba, spájajú sa v partitúru..

Vznešenosť hudby v nás dokáže zanechať stopu po anjelských krídlach.
Je to niečo nadčasové..krásne..
Obohacujúce človeka o čosi viac.
Pamätáme si, že vďaka nej sme ľudské bytosti čo dokážu krásu vnímať.
Sú to síce malé pohyby prstov po strunách nástroja, no nechávajú v nás krásne pocity.
Skúsme sa teda započúvať. Aj do hudby, ktorú píše sám život. 
Nech je dirigentom Láska v každom dni.
Hudba nám totiž otvára srdce, vďaka nej sme lepší, vnímavejší..
Spestruje svet..
A možno je hudba i rozhovorom s niekým tam hore..



sobota 23. decembra 2017

Tanec

Večer pred štedrým dňom mi napadla jedna milá téma.
Keď som videla tieto momentky z priestorov, kde tak rada chodím na brušné tance, chcela som sa s vami podeliť o dobrý pocit, ktorý môže mať každý aj vďaka maličkostiam.
Už ako malá päťročná slečna som sa poobliekala do sukien, navešala som na seba šatky a mnoho goráliek. S čistotou detskej duše som tancovala doma po obývačke, až kým som nerozbila sklo na skrinke s pohármi. Piruleta mi akosi nevyšla :) Vo svojich troch rokoch som dokonca zhodila celý vianočný stromček z radostného šmýkania sa po parketách, najlepšie s rozbehom :)
Ako veľmi si prajem , aby aspoň počas sviatkov boli dospelí na chvíľu deťmi. 
Stojí to za to..Aj za tých pár rozbitých vianočných gúľ.
Tanec mi síce veľmi nejde, no radosť zo spontánneho pohybu na rytmickú hudbu nie je nikdy na škodu a môžem v sebe nájsť tú pravú podstatu ženy. Čo si tak napríklad namiesto pečenia koláčov zatancovať?..
Vianoce prídu aj keď nebude všetko dokonalo pripravené. Veď predsa nie je koniec sveta. Namiesto zhonu mohli by sme sa obklopiť láskou. Veď práve na to by mal byť čas. Preto som sa trochu čudovala, keď ma z uvažovania nad tým, kde zaparkujem v obchodnom centre vyrušilo netrpezlivé trúbenie. Vyčkajme chvíľu. Čo nás ženie? Sú to veľké očakávania? Snažím sa prísť na to čím to je. Spokojnosť predsa nie je o naháňaní sa. Veď zajtra si sadneme s našimi rodinami k štedrovečernému stolu a čím menej bude darčekov, tým nech je viac porozumenia a pokoja v nás. Počúvania s láskou.. Pochopenia..
Tento rok sa mi nepodarilo kúpiť veľa darčekov a tak si dám na hlavu čelenku, ktorú vám zajtra odfotím, aby ste sa zasmiali :) Najkrajší darček sme my sami a skúsme byť najlepším darčekom pre našich milovaných.
Späť však k tancovaniu. Aj vďaka tomu som pochopila, že nie vždy sa musíme toľko snažiť. Nie vždy musíme robiť všetko perfektne a nie je zakaždým potrebné niekde vystupovať alebo mať dokonalú choreografiu.. Je skvelé robiť niečo len tak pre potešenie.
Prajem vám radostné Vianoce.
Robte to, čo vám robí radosť.. Nech už je to čokoľvek..

piatok 22. decembra 2017

Vianočný pozdrav od Zimy Meluzíny

Keď napadne sneh, akosi všetko stíchne.
Pani Zima, kráľovná Meluzína, už opäť zavítala aj do Svitu. 
Prišla sa pozrieť na usmiate tváre rodičov a učiteľov, ktorí sú hrdí na svoje deti a žiakov. 
Čo je tým najkrajším darčekom? 
Asi to, keď hudba otvára srdcia. Keď ku blikajúcim svetielkam na vianočnom stromčeku pridá sa i melódia. Zahraná v pravú chvíľu. Znejúca skutočne pod rukami hudobníka. 
Pravé kúzlo, ktoré vzniká nie mávnutím čarovného prútika, ale každodennou prácou. 
Aj melódia  môže byť modlitbou a tam hore ju s láskou počúvajú. 
Hudba nás hreje, keď vonku sneží Meluzína. 
Vraj bola z toľkej hudby priam dojatá a tak sa nám toho snehu i hodne roztopilo. 
Namaľujme si teda hudobné kvety na okná našich príbytkov. 
Vianočná radosť do nich zasvieti a zavládne v duši pokoj a šťastie. 
Možno i trochu toho ticha.. 
Snehové vločky začnú opäť padať, na dôkaz toho, že každý človek má na nebi svoju hviezdu.

Každodenné rituály

každé ráno hľadám samú seba..Cez šaty, farby, drobnosti a všetko čím sa pre radosť obklopím.. Radosť..to je to prečo by sme mali žiť..a ak už aj chmáry zavítajú do myšlienok..nech je to teda modrá na sukni, nech sú to i farby tmavé..čierna totiž neprepustí to smutné zvonku..do nás.. Nosím čiernu ako štít.. pred predvianočným zhonom..Ide o niečo? Veď ak nie o život, nejde predsa o nič.

streda 20. decembra 2017

nedeľa 10. decembra 2017

Koncert..spôsob ako sa dostať k ľudskej duši.. Aspoň tuším..

Asi je to jedno kde. Dá sa žiť ako v sne..
Nuž malá dedinka Vikartovce mi akosi učarovala a najmä ľudia žijúci v nej.
Prajem si, aby bolo na svete mnoho takých dedín, v ktorých rozkvitá, aj v zime, srdečnosť, ochota a podpora u rodičov, ktorí jej majú plné priehrštia pre svoje ratolesti.  Tam si každý utorok, keď učím, uvedomím, že dá sa i naozaj žiť v skutočnom svete. Nechcem súdiť ten svet súčasný. Len pozdvihnúť by som rada, to pravé a podstatné. Nie to pozlátko, čo si mnohých omotalo cez sieť pavučín instagramových umelých bábik. V týchto malých dedinách si dieťa občas povzdychne, že po gitare ešte musí ísť preberať zemiaky. Okrem zápisu správnych prstokladov do nôt, práce s dynamikou a interpretácie skladby, okrem tejto výučby sme my učitelia občas i psychológmi a tak mi "čo, to" moji milí žiačikovia prezradia. Väčšinou však odzrkadľujú tú holú pravdu. Je to generácia, čo príde po nás. Snáď sa to všetko vyváži. Tak ako deň má noc a mestá majú dediny. Z toho pravého a ľudského sa mi zdá akési milšie to o tých zemiakoch, ako keď sa mi dieťa posťažuje, že tá profilová fotka sa mu už nepáči a čím skôr ju treba zmeniť.
Po malom triednom koncerte vo Vikartovciach som bola akási uslzená. Bolo to pripomenutie, že v malých dedinkách ešte existujú skutoční ľudia a nie malomeštiacke prázdne figuríny.
Prosím ešte precitnime. Tak ako tí rodičia, čo prišli na triedny koncert. Bola ich plná trieda, museli sme dokladať stoličky. Už dávno som nepočula od rodičov taký srdečný, priam búrlivý potlesk  venovaný deťom. Aj ľudové piesne s nimi spievali.
To, čo by mohlo byť na každom koncerte, to kúzlo podpory rodičov, dôvera a radosť z úspechu ich detí, to všetko tam zrazu bolo. V jednej malej dedine.
Odpustite mi, nechcem nikoho súdiť..ani mestá veľkomestá. Len si prajem, aby všetci tí, čo ešte neprecitli..nech to skúsia.
To kúzlo je v srdečnosti, v radosti a pokore.
Hudba sa nám takto prihovára.
Všetci tí, čo hrali a i tí, čo hudbu počúvali, vtedy pochopili, že stačí málo.
V malej dedinke Vikartovce.
Zdá sa mi? Alebo je to naozaj, že nám tiaž a prázdnota sveta šliape na päty..
Poďme radšej preberať zemiaky. Možno zmúdrieme..

      ....a ten motýľ čo v nás drieme
          bude farebné krídla mať aj počas zimy..
            Tam hore sú anjeli...
          no mohli by sme i my
                              ...byť nimi......