Poznanie..

Kedy je umenie umením? ..Dnes na oslave šesťdesiatych narodenín básnika Vladislava Vaľka sa mi naozaj pekne hralo.Boli to len tri piesne, no mala som pocit, že som v prítomnom okamihu.Pochopila som opäť, že nehrám piesne preto, aby som predviedla svoj hlas a ukázala to, ako hrám.. Hrala som jednoducho pre umenie, pre danú pieseň. Ak človek dosiahne tú pravú pokoru a odosobnenie sa od skladby či básne, vtedy sa stáva skutočným umelcom a dielo cez neho prechádza. Nehrám preto lebo "Ja".. Hrám pre to "Niečo" čo plynie cez moje srdce bez pocitu predvádzania sa. Čisto a prirodzene. Vtedy už nepotrebujem uznanie.. Stanem sa na tú chvíľu tým umením a zrazu si už nemusím nič dokázať..ani sama sebe..Byť odovzdaný umeniu a to "Ja" je až na konci..možno to je to, čo by sme mali hľadať. Ten pravý postoj a k tomu i pokoru. Vtedy sa totiž deje čosi veľké, čo sa dotkne duše.
Verím, že čoskoro bude aj video. Dnes večer len ukážka outfitu s modrými šatami plnými kvetov, aby zvýraznili tvorbu, ktorej sa venujem a žlté ruže vo vlasoch, čo neuvädnú, lebo som ich mala v účese aj s ampulkami s vodou :) 

scenár na 13.10. osemdesiat rokov knižnice

(Veľký básnik a spisovateľ, ktorý čaká na bozk svojej múzy, už dlhú dobu nič nenapísal. Akoby sa všetky dvere jeho nápadov razom zavreli..Chce napísať ďalšiu knihu ktorá by sa vynímala i v našej svitovskej knižnici, no inšpirácia neprichádza.. Dostane od múzy osem želaní, ktoré by ho mohli inšpirovať..Prenesme sa spolu do dávnej doby, kde  za svojim stolom sedí náš hlavný hrdina a premýšľa) to je niečo o charaktere spisovateľa..
Je to bohém, tak trochu rojko s veľkými ideálmi

Spisovateľ: "Ó moja duša, tak by sa chcela preletieť, hľadela by z výšky a neboli by zo mňa iba zvyšky.. Sú to ale móresy, mám v hlave ten príbeh a nie a nie ho dostať na papier. Napísaný príbeh vie byť vo fantázii človeka vždy iný. Knihy sú jedinečné a výnimočné. Aj ten môj príbeh bude.. ale kam sa podel? Už som to mal na krajíčku, veď ma ten príbeh i zo sna zobudil a kam mi uletel..
To nie je možné ..tak rád by som napísal bestseller.. celler.. Ako išiel celer na vandrovku.. ale nie o zelenine to nebude.. Chcel by som napísať knihu, po ktorej prečítaní by sa človek menil k lepšiemu.
Ach, mám spisovateľskú krízu.. Kde si moja múza ? .. Chcem nájsť to pravé, čo by mi pomohlo knihu napísať"..
Sova je stále na javisku, preletí a spisovateľovi sa zjaví múza Kalipe
Kaliope: "Volal si ma môj drahý priateľ?"
S: "no samozrejme že som ťa volal" zadudre si popod nos a po chvíli zostane prekvapeny, že skutočne za ním prišla jeho múza
"Drahá múza, si to ty? Som tak rád, že ťa vidím, už dlhšiu dobu som zúfalý.."
K: "Nič sa neboj priateľ spisovateľ, na svete je mnoho čitateľov , ktorí by radi čítali tvoj príbeh, prišla som ti teda trochu pomôcť a darujem ti osem želaní, tie ti istotne pomôžu nájsť tú správnu inšpiráciu k tvojej novej knihe..veľa šťastia.....
S:"Osem želaní, aký veľký to dar od samotnej múzy, ale čo teraz s nimi..Chce to ešte čosi..musím sa pustiť do pátrania a vypátrať svoju inšpiráciu.  (použije prvé želanie) (trblietavá guľa, hodí ju za seba napríklad)

2. hudobné číslo, Orchester, Ružový panter

S:" Áno, mohol by to byť pokojne nejaký kriminálny príbeh s nezvyčajnou zápletkou..
sova: "Mohlo by to byť napríklad o mne..o sove"
S: "no jasné ty si tu len tak lietaš a ešte by si chcela aby som písal o tebe..
"čoooo?...ja som sa už načisto zbláznil, mne už z toho príbehu asi preskočilo koliesko v hlave...ja rozprávam so sovou..čo ja, ale sova rozpráva.. áno som sova zo svitovskej knižnice a taktiež ako múza, s ktorou ti nevadilo že sa rozprávaš..prišla som ti pomáhať hľadať inšpiráciu
S:áno ale ona bola v mojej have
sova: Ožila som v magický deň osemdesiateho výročia knižnice a priletela som do minulosti, aby som ti povedala, že tvoja kniha je úžasná a že čitatelia v naše knižnici ju už čítali, tak len aby si sa nebál..
S:"svitovská knižnica?
sova: "vďaka knižnci si môže knihu prečítať každý, nie je to len ako u vás, že knižnicu majú len bohatí mešťania. Knižnica sa vo Svite v roku 1947 presťahovala do novopostaveného spoločenského domu a ja som sa stala logom knižnice..neskôr bol otvorený i dom kultúry, ktorý sa stal centrom spoločenského života..a čitatelia si už mohli vyberať knihy voľne rovno z políc..
S:"Tak tomuto teda ja nechápem. Mňa z toho picne..Prepáč milá sova, najskôr sa mi zjaví múza, teraz hovoriaca sova , čo to mám za predstavy, alebo je to skutočnosť?  som mimo, úplný mimoň..mimo zeme"..(vypadne mu želanie)

3. tanečná choreografia "Niekto momoň zeme"

S:" Tomu som teda dal, som ja ale mimoň, no vypadlo mi želanie, ešte som ho nechcel použiť..no dobre, hovoriaca sova, veď v poriadku, my spisovatelia predsa môžeme mať veľkú predstavivosť.. Haló sova kde si? čo si to vravela? že budem slávnym spisovateľom v budúcnosti? A čo som to napísal? Uľahči mi to prosím ťa.uľahčiť ti to môže len múza..Ja ti to prezradiť nemôžem..potom by nebol príbeh taký podarený..a to vieš? že kedysi sa knihy dokonca v knižniciach priväzovali reťazou, aby ich nikto neukradol? Všetko má svoj vývoj, i tvoj príbeh a i knižnica ktorá je mojim domovom. V roku 1985 knižnica dokonca rozširuje svoju činnosť, preto sa znova presťahovala do trikrát väčších priestorov..ach to sťahovanie..predstav si aké to bolo náročné sťahovať knihy..ešte teraz ma bolia krídla.. všetky knihy na veľkej kope, kým ich milé knihovníčky všetky roztriedili, zabralo to viac času ako napísať pol knihy..a vyzeralo to veru ako v stredoveku..všetky knihy na kope, akoby sme ich chceli spáliť ako nejakú čarodejnicu.. S: "no mohli by sme si to uľahčiť kúzlami, to je pravda"..použije želanie
(namiesto múzy prichádza múdra Hermiona)
H: "Priniesla som všetky kúzelnícke knihy s mágiou ktoré som prečítala..no inšpiračné zaklínadlo som skutočne nenašla..čo tak odvar šťastia "felix felicius" to by pomohlo..(môže mu naliať nejaký žabý slíz)

4. Harry Potter, hudobné číslo , orchester

S:"keby som mal kúzelnú knihu mohol by som si príbeh vyčarovať.lenže taká kniha nie je..ach,.ani ten alchimistický odvar mi nepomohol. a čo tak čarovný prútik (nájde Hermionin prútik na stole)
sova: "čarovný prútik, veru aj všetky knihovníčky by radi mali čarovný prútik pri všetkom tom sťahovaní a aj vtedy, keď sa ešte používali registračné skrinky. Všetko sa muselo písať ručne a hľadať v zoznamoch, ak si chcel niekto nejakú knihu vypožičať. Našťastie akoby použitím čarovnej paličky v roku 1996 knižnica začala používať automatizovaný spôsob spracovania knižničného fondu prostredníctvom systému Lybris..o dva roky na to sa už knižnica pripája na internet.. nuž je to ako použiť čarovnú aladinovu lampu..  spisovateľ použije ďalšie želanie

5. tanečná choregrafia "Kúzlo lampy"

S: "už mám len tri želania..možno by mohol byť príbeh o tajnej misii
sova: "Áno alebo by mohol byť o tom ako sa rozprávaš s hovoriacou sovou "
S: " mohlo by to byť o rytierovi, ktorý statočne zachráni svoj rod"
sova: "alebo o tajnom agentovi" nič nič ja len rozprávam aký sú rytieri v tej našej dobe..tajná misia o tom ako získala knižnica v roku 2007  osem prístupových miest pre verejný internet"  (želanie)

6. Orchester "mission impossibl"

S: "priblíž mi sova váš svet a tak budem istotne vedieť o čom mám písať"
sova: " No v našom svete je to tak..predstav si, že v roku 2009 knižnica zakúpila nový automatizovaný knižnično- informačný systém Clavius, ten spĺňa medzinárodné štandardy a umožňuje virtuálne služby, ktoré sú trendom v knihovníctve.. ale to je len malá informácia o našom svete..je to len taká bodka..bodka..na krovkách lienky.. krovky..krovka popularna.. hmm, veruže by som si čosi ďobla.. S: "možno toto by mohol byť námet"

7. tanečná ch. lienky "Lady Bug"

S:   mám dosť nápadov, musím si len veriť..Sníval som o tom, že sa stanem pirátom. Áno, to bude ono, napíšem slávny pirátsky príbeh. Už si spomínam čo sa mi to snívalo..  (7.želanie)

8. Orchester Piráti

ôsme želanie spisovateľ daruje knižnici, keď ho daruje konečne dostane ten správny nápad a začne písať. Nemusí predsa svoju múzu uháňať, tá sa zjaví v podobe toho dobrého čo je v nás ľuďoch, ak je niekto prajný, vždy sa mu to vráti..Nech je to román, detektívka, bibliografia a či rozprávka ôsme želanie, nech nesie prísľub uzavretého kruhu čitateľov a spisovateľov, nech je ich vždy dostatok.. do predu prinesieme osmičku a nulu, zaželáme knižnici všetko najlepšie

9. Carcoolkovo , tanečná choreografia

Sweet & pepper, narodeninová oslava

Verím, že sme našou hudbou opäť urobili radosť na narodeninovej oslave jednej krásnej dámy. 

Je pre nás potešením, keď môžeme podporiť príjemnú atmosféru. Hostia sa vytancovali aj na ľudové piesne, veď Jozef  Štrbka zahrá i na túto nôtu, ja zaspievam,

veď treba hľadať úsmev v piesni,nie na kilometer..

Preto je tu vaše duo Sweet & pepper :)

Čas s priateľkami

Je dobré niekam patriť. Do rodiny i k priateľom. Zopár skvelých priateliek mám a je dobre občas si niekam zájsť a stráviť spolu pekný večer, aj keď tie moje by som mohla porátať na prstoch jednej ruky. Stretávanie sa, spoločné nákupy, klebetenie pri káve je pre väčšinu žien oddychom a je to niečo, čo netreba zanedbávať. Je mi ľúto, že sa to niekedy zo života vytráca. Žena sa vydá, má rodinu a priority sú už iné. Je to prirodzené, no z času na čas by mal byť vzácny okamih ženstva zadelený do času. Všetko sa mení, nuž ja som sa na tento večer tešila takmer ako na prvé rande.
 Priala by som si, aby sa kamarátky kamarátkam nestrácali,ak sa aj mení čas, sme staršie a máme rodiny . Je mi veľmi vzácne, že som tak spontánne mohla zavŕšiť koniec prázdnin so skvelými dievčatami. Tak sme sa teda posledný prázdninový nedeľný večer vyobliekali a šli sa pozrieť na priamy prenos šou Let´s dance. Tento  program v televízii nepozerám, no keď bola možnosť, kamarátka kamarátkam dohodila štyri miesta v komparze a sedeli sme tam "nastajlované" hneď za televíznymi celebritami. Spočiatku som mala rôzne pocity. Ľudia naokolo sa tvárili dosť dôležito aj s dokonalými účesmi a outfitmi. Veď predsa budú videní v televízii. Zo sklenených pohárov na vodu a na víno pili iba tí vpredu. My ostatní sme si dali vodu z plastových pohárov.Toto rozdeľovanie na zdanlivo nižšiu a vyššiu vrstvu sa vyrovnalo behom na toalety, kde som videla bežať i moderátorku spravodajstva. Prestávka trvala šesť minút a cesta na miesto kde sa "Wýborne Ciká" nám trvala päť minút. Kde sme vlastne my a kde sú oni, keď sme v jednom svete? Sú tiež v tej svojej rodine celebrít. Prečo som  to ale vnímala  tak, že sú úspešnejší než my ?Je to peniazmi,postavením? Ach kde som sa len nakazila chorobou s názvom Porovnávanie ? Ktovie. Mala som chuť vyviesť nejakú hlúposť, nech celá tá bublina akejsi nadutosti praskne. Pritom, keby sme nemali na svete stavbárov a robotníkov, kto by postavil domy, v ktorých sa pozeráme do tých častokrát prázdnych krabičiek. Mrzí ma, že je mnoho ľudí vo vytŕžení z toho, že som bola v Nákupných maniačkach. To, že som umelec a že takmer každý deň sedím v triede a učím svojich žiakov, že nie som videná je azda menej ako byť v televízii?
Adela bola samozrejme skvelá a naživo som si vychutnala nezameniteľnú kreativitu a profesionalitu moderátorov. Páčila sa mi atmosféra medzi tanečníkmi. Bola to jedna rodina a takmer som zabudla, že sa to naživo natáča do televíznych príjmačov slovenských domácností. Bolo vidno, že všetci tí, ktorí tancovali na parkete mali za sebou mnoho tvrdej práce a užívali si to.Jednoducho tam patrili. Na chvíľu sa mi zazdalo, aké by to bolo patriť do tej ich rodiny. Asi priťažké, keďže vstupenkou je tvrdý biznis, vedieť sa usmievať, ovládnuť emócie. Dá sa to len s veľkou dávkou odvahy.  
Pokiaľ to však bolo hrané? Je to úprimné, alebo je to celé o herectve..? A dá sa to vôbec zvládnuť? Človek so smútkom v duši a režisér povie do éteru: "O desať sekúnd ideme!" ..Herec, tanečník, či moderátor si nasadí na tvár masku a je v práci. Ako dobre, že tú masku nemusím nosiť.  Odpila som si z plastového pohára a s úľavou som zistila, že i Bezdeda má dni, keď vie byť i bezchuti a zápachu, a že sme všetci len ľudia, aj keď to divadlo skončí a my odhrnieme oponu po predstavení niekam do zákulisia. Budeme tam sami so svojimi snami?.
Zrežírovala som si ten svoj vlastný priamy prenos s priateľkami, ktoré obdivujem väčšmi, než celebrity na obrazovke. Po skončení programu sme poprosili jednu slečnu, či by nás mohla odfotiť. Povedala, že nie, pretože vraj čaká na na svoju sestru, ktorá bola jednou zo známych celebrít. Tak sme teda zamierili do vôd medzi smrteľníkov a podarilo sa nám mať aspoň pamiatku z nezabudnuteľného večera. Nie preto, že sme sa boli pozrieť na priamy prenos, ale preto, že sme boli spolu.

Nikdy som nechcela byť učiteľkou..

Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Niečo ma však,možno to bol práve osud, k tomuto povolaniu akousi prirodzenou cestou priviedlo. K hudbe som bola vedená odmalička. Mala som najradšej spievanie. Ku hre na gitare som sa dostala neskôr, no prvým hudobným nástrojom s ktorým som sa v detstve zoznámila bol klavír. Veľká kamarátka som s ním veru nebola a tak moja cesta viedla na základnú umeleckú školu ku najlepšej pani učiteľke. Začala som hrať vo svojich desiatich rokoch, no do gitary som musela dorásť, pretože i tá trojštvrťová mi bola priveľká. Spočiatku som teda hrávala na zobcovú flautu. Vždy ma však sprevádzal spev, z ktorého som mala veľkú radosť, najmä z vystúpení na javisku. Vtedy som sa cítila so svojou drobnou postavou lepšie, vyššie, krajšie a keďže mi to odmalička "spievalo" akoby som bola i väčšmi milovaná svojou rodinou. Chcela som ten dar rozdať na všetky strany. Dodnes si pamätám, že keď som ako sedemročná zaspievala pieseň na javisku, nejaký pán vybehol z hľadiska a vzal ma do náručia. Mne od ľaku spadol mikrofón na zem. Učím sa pozerať na seba tým šťastným pohľadom publika, ktoré sa teší z každého tónu..
To je mojich pár riadkov z detstva, ktoré bolo len nedávno a útržky z neho sa mi aj teraz pletú pod nohy v podobe mnohých splnených snov. Dnes by som sa prostredníctvom pár spomienok z  vlastného detstva chcela priblížiť svojim žiakom a povedať im najmä o tom, že ak sa aj  zo začiatku nie vždy darí, určite v tom nie sú sami. I ja mám chvíle kedy sa mi skutočne nechce a stále cvičím, napriek tomu, že som dávno vyštudovala. Krása hudby však stojí za to. Moje začiatky v gitare boli ťažké. Plakala som, že ma bolia prsty a vždy, keď som prišla ku pani učiteľke na hodinu, neviem prečo, nerobila som to naschvál, ale vždy som čosi nevedela. Väčšinou to bolo niečo banálne. Napríklad som nevedela prísť na to, kde je struna e. Keby som nemala mamku, ktorá ma prinútila každý deň sedieť za nástrojom a hrať aspoň pol hodiny, teraz by som tie krásne pocity z umenia istotne nemala. Prvých päť rokov to bolo ako na hojdačke. Raz mi to išlo lepšie raz horšie, no gitara ma skutočne začala baviť až po piatich rokoch hrania. Treba občas i vydržať a nenechať sa odradiť, ak to nejde hneď. Dnes sa snažím byť takou učiteľkou, akú by som sama chcela mať. Preto sa občas stáva, že moji žiaci sú mojimi priateľmi a nie som vždy taká prísna.  Čo sa mi však veľmi páči je, že pri deťoch môžem byť vždy sama sebou. Nemusím sa na nič hrať, pretože deti dokážu mnohé vycítiť. Pred nimi jednoducho nič neskryjete.Či už je to dobrá alebo zlá nálada, nemôžete byť iný, iba úprimný a ak je v tejto profesii  láska, možno si v dospelosti tí, ktorých som učila s radosťou v srdci spomenú na jednu učiteľku. Vďaka vám, moji žiaci, sa učím trpezlivosti, pokore a pravde. Pred vami nie je možné niečo zamlčať. Obzvlášť v hudbe. Tá nám vždy nastaví zrkadlo.  Dnes mi toto povolanie dáva do života zmysel. Keď som sa rozhodla, vo svojich pätnástich, že budem študovať hudbu, nebolo to kvôli učiteľskému povolaniu. Skôr preto, lebo som z hudby pocítila tú pravú a  nefalšovanú radosť, ktorá ma naplnila. Priala by som si aby tú radosť zažil každý jeden môj žiak. Je pre mňa veľkým darom keď máme v triede tvorivú atmosféru, keď sa žiakom nechce ísť domov, keď si len tak vezmú gitary a hrajú. Preto, lebo jednoducho chcú. Nacvičia si pieseň podľa videa na internete, alebo ich to jednoducho teší.
Na súťaže sa zameriavam menej.Nebránim sa tomu, no dôležitejšou výhrou je vytvorenie pekného vzťahu žiaka s umením a tak sa z nich potom môžu stať pekní ľudia. Budem rada podporovať talenty vo vás i tento rok, no talent je len jedno percento, všetko ostatné je práca, potom radosť a dobrý pocit, ktorý je pre život nesmierne dôležitý.
Nie som tak celkom učiteľom. Skôr by som sa považovala za umelca, ktorému sa darí byť najmä priateľom pre svojich žiakov. Verím, že počas prázdnin nezostali gitary smutné v kúte. Už sa na vás teším. :).
Mám pre vás zopár vtipných príhod, ktoré v tomto náročnom povolaní zažívam. Veľmi ma potešilo, keď mi jedna moja žiačka povedala, že ma nikdy neopustí. Vraj bude na gitaru chodiť navždy. Tiež bolo vtipné, keď som svojich žiakov pozvala po koncerte do cukrárne a oni mi zahlásili, že chcú ísť radšej na pizzu a po večeri by radi šli ešte do nejakého podniku. Nie je núdza o úsmev, keď to zahlásia žiaci, ktorí majú desať rokov.  Taktiež som sa dozvedela, že najlepšie víno je Matyšák. :) Úsmevná príhoda je o žiačikovi, ktorý na gitaru veľmi chodiť nechcel, no vydržal tri roky a verím, že má aspoň pekné spomienky. Bol veľmi zamilovaný do svojej spolužiačky a v jeho siedmich rokoch s ním šili všetci čerti. Nemohol sa na gitaru sústrediť a zdalo sa mu že na chodbe začul jej hlas. Vybehol z triedy a zamilovane vykríkol na celú chodbu "Vikina!" .Bola to scénka ako z filmu, pretože na chodbe nebola "Vikina" ale rodičia s deťmi a nejakí  začudovaní návštevníci školy. Vtipné bolo najmä to, keď som ja ako pani učiteľka, vybehla z triedy, chytila ho za ruku a dobrovoľne-nasilu som ho vtiahla do triedy a zamkla  dvere, aby neušiel :) Nemusíte sa báť, nemám takéto drastické metódy, no zamilované srdce by malo na chodbe vyznávať lásku až po hodine :)
Je bežné i to, že občas svojich žiakov podplácam čokoládou. "Pani učiteľka, musíte nám dať čokoládu, inak sa nemôžeme sústrediť". Tak znie argument na komornej hre, kedy by som rada docvičila aspoň jednu frázu  a oni nie a nie hrať správne. Som však veľmi hrdá, keď sa nám darí, keď máme u publika úspech a najmä, keď tak krásne hrá náš školský orchester. Pozitívne myslenie mojich žiakov  neopúšťa, aj keď ma občas hnevajú a málo cvičia .Jeden žiak, ktorému sa nie vždy chce a prišiel na hodinu nepripravený s úsmevom vyhlásil, že on je vynikajúci gitarista. Nuž dôležité je vidieť veci z lepšej stránky, veď za pár rokov sa to môže pokojne splniť a zo žiaka, ktorý rád odpovedá na otázku myknutím pleca, možno raz bude úspešný gitarista a ak nie to, bude úspešný v niečom inom. Moja nechuť byť učiteľkou je akosi nenávratne preč a ja i vďaka tomuto povolaniu môžem tak plnohodnotne žiť, byť v kontakte s hudbou. Občas sa mi stáva, že mi po vystúpení ľudia povedia, že vraj ma je škoda vo Svite a škoda ako učiteľky. Čím a kde inde by som bola? Možno by som nebola taká aká som a je predsa jedno v akom meste človek pôsobí. Všade sú ľudia ktorí potrebujú umenie. Tú výživu pre dušu. Bez umenia by sme boli prázdni. Preto som vďačná za toto spočiatku nechcené a často podceňované povolanie.
Môžem byť  umelkyňou,speváčkou,herečkou, priateľom, filozofom,lekárom a môžem jednoducho byť človekom so skutočnou hodnotou. Prečo  ? ..Lebo som učiteľka..