Lásky-sedmokrásky a lesné jahody..

Zobúdzam sa..

Prechádzam po jarnej rose,

kde sa slnko zaligoce.

Pár motýľov tu spalo v tráve..

Zobúdzam sa..

Cítim celkom dokonale..zákutia stromov čo ovlažia dušu.

Aj sedmokrásky budia sa s novými lúčmi toho dňa.

Otvárajú hlávky k nebu..

načúvam tomu vnemu

..chýba v mestách 

         na cestách..

Tu môžem bez strachu

vždy kráčať naboso...

Obliekam sa do sedmokrások

nerátam ľúbi, neľúbi..

Mnohé už viem posúdiť, veď som žena.

Aj do hôr obliekam si šaty..

Cítim sa ako zem, čo prijíma dážď 

..a tak to má byť..

Ľahnem si do machu..

do postele lesa

..keď myšlienok mám v hlave ako maku.

Lesné listy tu ustelú,

mäkké pod žitím.

Na chvíľu stíšim

..ešte že cítim..

Zaspievam si o daždi, o slnku i o vode.

Natrhám žihľavu na čaj a nevadí mi, keď ma popáli.

Chodili sme na chaty ako deti, vtedy som nevnímala vzácnosť okamihu v prírode, len som sa bála noci a tmy. Dnes sa nebojím a hľadám to lesné ticho a hviezdy, svätojánske mušky a sedmokrásky, čo so západom slnka uložia sa spať..

Príbeh pre všetky zachmúrené tváre.

Chcela by som vám rozpovedať jeden príbeh..
Dnes mi môj brat povedal že vyzerám akoby som mala sedemdesiat. Akú pravdu mal. Niekedy bývam smutná a stáva sa,že ma negatívne emócie neobchádzajú. Vtedy mi starne vnútro a derie sa to i navonok. Skúsme dušou zostať stále mladí a ak hľadáte návod, ten je všade okolo.
Kráčam si tak na vlak aby som si mohla sadnúť do prvej triedy ako panička. Predo mnou ide mamička s malým dievčatkom. Priznám sa, že mám obdobia, kedy skutočne nemám rada deti. Ich džavot a prenikavý hlas ma privádza do zúfalstva. Nebudem hovoriť že tie moje budú iné. Ešte horšie a budú mojimi veľkými učiteľmi. Odzrkadlia všetko to, čo cítim. Všetky bloky a zavreté srdce..
Snáď mi to moje dieťa, ak ho raz budem mať, pomôže prekonať občasné prízemné predsudky.. Pomyslela som si že to uvravené dievčatko bude istotne sedieť vedľa mňa a na moje šťastie sedelo  hneď oproti. Zatvorila som sa do svojho sveta, lebo to sa mi poslednú dobu dosť darí.. S nikým sa nerozprávať, byť mrzutá a sarkastická. Celou cestou z Bratislavy do Popradu dievčatko džavotalo, malo srdečný otvorený prejav ku ktorému sa pridal i ten prenikavý hlas. Maminka ho upozorňovala, bola i trochu  nervózna, a mala i chvíle, kedy bol v jej hlase nežný tón trpezlivosti. Rozmýšľala som pri tom filme,do ktorého som bola zahľadená, že tá malá je mi veľmi podobná. Keď som bola dieťa tiež ma bolo všade veľa, presne tak som si vyspevovala a vymýšľala nezmyselné texty k piesňam.. Zrazu sa niečo stalo. Akoby sa do môjho srdca dostala láska a vyhladila sa na čele vráska..
Zdvihla som oči od počítača a s úsmevom som sa tej malej, čistej a roztopašnej  tváričke prihovorila. Dievčatko malo peknú tváričku a krásne oči . Zvedavé, plné života, pekné vlásky a ja som zrazu nevedela prečo som sa na ňu nepozrela skôr. Veď stačilo len pozerať sa inak. Deti sú čistým obrazom nás samých. Odrážajú svojich rodičov ako čisté zrkadlo. Čo som to spomínala, že nemám rada deti? Ako krásne som sa zrazu cítila, a stačilo len dvihnúť oči. Keď mi bude smutno, spomeniem si na to ako to dieťa, čo spestrilo nezáživnú cestu vlakom, svojimi rúčkami "rozdávalo klímu". Ako ? Jednoducho svoje rúčky priložilo k zariadeniu na studený "vlakový" vzduch a potom ich rozprestrelo. Občas by som aj ja tak chytala vzduch a rozdávala by som ho prostredníctvom objatí pre všetky zachmúrené tváre.. Aké šťastie, že ten malý anjelik sedel hneď oproti mne a ja som konečne prestala starnúť.

tajné priania

Niekedy je veľmi ťažké milovať to, čo človek robí, čím sa živí.
Stále sa to učím..
Učím sa byť učiteľkou, ženou, priateľkou, dcérou, tou, čo má rada, túži, sníva, spieva, hrá..
Niekedy je tak ťažké prijať to veľa čo máme,  našu prítomnosť..Pritom na ničom inom tak veľmi nezáleží ako práve na tom, čo je teraz .
Viem a neviem..mám rada svoju gitaru z cédrového dreva, no bez poctivého cvičenia si neviem zahrať len tak..
Mám v hrdle hlas, čo zo mňa plynie.. Tak rada by som ho rozdala,  kde začať.?..
Hľadať to pravé šťastie ukryté v obyčajnom dni, v dýchaní,.. spievať i pre seba..len tak..
 Ako si  vytvoriť prázdniny i v duši, ktorá často moje telo dobieha?.
Cítim sa niekedy v tejto realite ako v kúte.
Stále by som chcela byť šťastná.
Aké hlúpe.
Každým kúskom na moje telo útle
..srdcu v hrudi je úzko..
Pozlátko doby a moment prchavý.. v bolesti hlavy..smútok mi na pery sadá.
Aj napriek tomu že mám to tu rada.
Spievam totiž na svadbách a pohreboch. Aký paradox.
Kto zahrá šťastným novomanželom a kto odprevadí dušu?..
Občas mám tak málo síl a strach ma objíma. Nie, nie som dokonalý obrázok na fotke, ešte že sú slová a čudujem sa odvahe, čo tu píše a vyzlieka ma donaha, možno len pre prostý dôvod, aby sa žitiu uľavilo.
 Je lepšie kráčať s láskou, nie so strachom. Dúfam v lásku, že ma vyvedie zo smútku, keď v samote si líham. Občas so slnkom snívam a smejem sa akú dôležitosť prikladáme čomusi, čo je len dočasné. Pobozkaj ma ešte Múza..