Eggfashion praje krásny nový rok z vtáčej perspektívy.

Prajem si venovať vám pár darčekov do nového roka. Verím, že sa mi podarí darovať pre vás pár rozprávok z Fantátie. Mám tu však jeden darček už hneď, aby sa na rozprávky lepšie čakalo a tak by som rada dala do povedomia jedno cd, na ktorom je pár výplodov Fantázie v melódii rozprávkového nástroja Harfy a gitary so spevom.
Každý rok niečo prinesie. Čosi nové, šancu na splnenie sna alebo stretnutie s ľuďmi, ktorí sú anjelmi na zemi. Každý deň by mohol byť oslavou. Rada by som sa na svet pozerala z vtáčej perspektívy. Vďaka fantázii sa to dá. Toto slovo už desať rokov stvárňuje tvorbu, ktorá nám tú vtáčiu perspektívu umožňuje. Každé vtáča sa však musí najskôr vyliahnuť. Preto by som si veľmi priala a taktiež aj vám, aby sa každý deň vyliahol nový nápad. Kreatívny, vzácny, umelecký, hodnotný, alebo nech je to nápad bláznivý o lietaní alebo učení sa lietať. Niektoré roky boli naozaj bláznivé. V časoch,keď vznikali piesne a ich lesk bol umocnený vzácnym stretnutím a priateľstvom s harfistom Jakubom. Našla si ma dnes nostalgia, nie za celým rokom, ktorý sa končí, ale aj za rokmi, ktoré už odzneli a zostali mi spomienky. Také, čo rozosmejú.. Na krídlach je vďaka nim viac peria a môžem lietať vyššie..
 Prestúpila som z Košíc na Konzervatórium do Žiliny a tam som stretla výnimočného priateľa. Spočiatku sme si veľmi sympatickí neboli. Všetko to začalo mojim brmbolcom na čiapke. Už od detstva som nosila na hlave čudné veci :) Dnes sú to klobúky, občas i klobúky z hačkovanej dečky po starej mame a na tejto fotke mám niečo prečudesné. Myslím, že je to kožušinka, ktorú som nainštalovala do účesu. Dnes sa mi to už veľmi nepáči, no aspoň sa schuti zasmejem.
Čiapka s brmbolcom. Spomínam si, že bola zelená a na nej niečo strapaté. S Jakubom sme chodievali v rámci povinnej telesnej výchovy na plaváreň. Bola som celá šťastná, že som sa mohla odviesť na bicykli na "tyčke" kde som pri mojom skoro dvojmetrovom kamarátovi zniesla otras každého obruvníka s ľahkosťou pierka. Cesta pešo totiž trvala asi štyridsať minút. Keď sa Jakubko, vraj zo srandy, zahryzol do môjho brmbolca a na čiapke mi nezostalo nič, vedela som, že som našla priateľa s takzvaným rovnakým mentálnym postihnutím :) Potom to už s nami išlo z kopca. Často ma nosil na chrbte, napriek udiveným pohľadom okoloidúcich a len ako sa zjari ukázalo slnko, kúpali sme sa vo vodnom diele alebo v potoku. Hrali sme spolu na pár pekných koncertoch. Na pódiu sme boli bosí a niekedy i s púpavovými venčekmi na hlave. Naše hudobné duo sme pomenovali Eggcutters, pretože harfa a gitara nám pripomínala krájač na vajíčko. Okrem iného klavír sme volali skriňa, akordeón bol radiátor. Preto som aj tento svoj blog o kadejakých výlevoch duše  nazvala Eggfashion. Jednak pre srandu, ktorá je soľou života a kvôli tej vtáčej perspektíve. Napíšem vám tento rok rozprávky z Fantázie a neskôr rozprávky zo sveta Jakuba Rizmana, ktorý slávu na pódiách vymenil za slobodu a kúpanie sa v mori. Dnes sa veľmi často nevidíme. Žije v Taliansku a hráva na svojej harfe na ulici. Na otázku kam by to chcel v živote dosiahnuť odpovie "Chcem sa kúpať v mori ". Občas mu ten jeho život trošku závidím, veď to je krásny let. Ibaže ten svoj život by som nevymenila ani za zlaté vajce. Už len pár želaní by sa mohlo splniť. Napríklad i v podobe sliepok na dvore a jedného ryšavého kocúra.. Želám vám do nového roka splnené sny, veľa zábavy, nadhľadu, spokojnosti a užívania si prítomných okamihov.. s láskou Eggfashion.

Ten, koho by na nový rok potešilo počúvanie mojich piesní, pokojne ma kontaktujte. Budem sa tešiť.

Blikajúce hviezdy v nás obdarovaných..

Ponorím sa do slov

v nádeji, že to by mohol byť jeden z najkrajších darčekov..

Čosi mi prišlo poštou

a viem, že záleží mi na niekom.

Chcela by som byť tým najlepším darčekom.

Len jedno si želám keď pozerám na hviezdy,že

keď prídem ku dverám..

 pomaly alebo pobežím..

Budem mať Vianoce 

zaklopem ti na srdce. 

..to moje je dokorán..

Vianoce a hudba, spájajú sa v partitúru..

Vznešenosť hudby v nás dokáže zanechať stopu po anjelských krídlach.

Je to niečo nadčasové..krásne..

Obohacujúce človeka o čosi viac.

Pamätáme si, že vďaka nej sme ľudské bytosti čo dokážu krásu vnímať.

Sú to síce malé pohyby prstov po strunách nástroja, no nechávajú v nás krásne pocity.

Skúsme sa teda započúvať. Aj do hudby, ktorú píše sám život. 

Nech je dirigentom Láska v každom dni.

Hudba nám totiž otvára srdce, vďaka nej sme lepší, vnímavejší..

Spestruje svet..

A možno je hudba i rozhovorom s niekým tam hore..

Tanec

Večer pred štedrým dňom mi napadla jedna milá téma.
Keď som videla tieto momentky z priestorov, kde tak rada chodím na brušné tance, chcela som sa s vami podeliť o dobrý pocit, ktorý môže mať každý aj vďaka maličkostiam.
Už ako malá päťročná slečna som sa poobliekala do sukien, navešala som na seba šatky a mnoho goráliek. S čistotou detskej duše som tancovala doma po obývačke, až kým som nerozbila sklo na skrinke s pohármi. Piruleta mi akosi nevyšla :) Vo svojich troch rokoch som dokonca zhodila celý vianočný stromček z radostného šmýkania sa po parketách, najlepšie s rozbehom :)
Ako veľmi si prajem , aby aspoň počas sviatkov boli dospelí na chvíľu deťmi. 
Stojí to za to..Aj za tých pár rozbitých vianočných gúľ.
Tanec mi síce veľmi nejde, no radosť zo spontánneho pohybu na rytmickú hudbu nie je nikdy na škodu a môžem v sebe nájsť tú pravú podstatu ženy. Čo si tak napríklad namiesto pečenia koláčov zatancovať?..
Vianoce prídu aj keď nebude všetko dokonalo pripravené. Veď predsa nie je koniec sveta. Namiesto zhonu mohli by sme sa obklopiť láskou. Veď práve na to by mal byť čas. Preto som sa trochu čudovala, keď ma z uvažovania nad tým, kde zaparkujem v obchodnom centre vyrušilo netrpezlivé trúbenie. Vyčkajme chvíľu. Čo nás ženie? Sú to veľké očakávania? Snažím sa prísť na to čím to je. Spokojnosť predsa nie je o naháňaní sa. Veď zajtra si sadneme s našimi rodinami k štedrovečernému stolu a čím menej bude darčekov, tým nech je viac porozumenia a pokoja v nás. Počúvania s láskou.. Pochopenia..
Tento rok sa mi nepodarilo kúpiť veľa darčekov a tak si dám na hlavu čelenku, ktorú vám zajtra odfotím, aby ste sa zasmiali :) Najkrajší darček sme my sami a skúsme byť najlepším darčekom pre našich milovaných.
Späť však k tancovaniu. Aj vďaka tomu som pochopila, že nie vždy sa musíme toľko snažiť. Nie vždy musíme robiť všetko perfektne a nie je zakaždým potrebné niekde vystupovať alebo mať dokonalú choreografiu.. Je skvelé robiť niečo len tak pre potešenie.
Prajem vám radostné Vianoce.
Robte to, čo vám robí radosť.. Nech už je to čokoľvek..

Vianočný pozdrav od Zimy Meluzíny

Keď napadne sneh, akosi všetko stíchne.

Pani Zima, kráľovná Meluzína, už opäť zavítala aj do Svitu. 

Prišla sa pozrieť na usmiate tváre rodičov a učiteľov, ktorí sú hrdí na svoje deti a žiakov. 

Čo je tým najkrajším darčekom? 

Asi to, keď hudba otvára srdcia. Keď ku blikajúcim svetielkam na vianočnom stromčeku pridá sa i melódia. Zahraná v pravú chvíľu. Znejúca skutočne pod rukami hudobníka. 

Pravé kúzlo, ktoré vzniká nie mávnutím čarovného prútika, ale každodennou prácou. 

Aj melódia  môže byť modlitbou a tam hore ju s láskou počúvajú. 

Hudba nás hreje, keď vonku sneží Meluzína. 

Vraj bola z toľkej hudby priam dojatá a tak sa nám toho snehu i hodne roztopilo. 

Namaľujme si teda hudobné kvety na okná našich príbytkov. 

Vianočná radosť do nich zasvieti a zavládne v duši pokoj a šťastie. 

Možno i trochu toho ticha.. 

Snehové vločky začnú opäť padať, na dôkaz toho, že každý človek má na nebi svoju hviezdu.

Každodenné rituály

každé ráno hľadám samú seba..Cez šaty, farby, drobnosti a všetko čím sa pre radosť obklopím.. Radosť..to je to prečo by sme mali žiť..a ak už aj chmáry zavítajú do myšlienok..nech je to teda modrá na sukni, nech sú to i farby tmavé..čierna totiž neprepustí to smutné zvonku..do nás.. Nosím čiernu ako štít.. pred predvianočným zhonom..Ide o niečo? Veď ak nie o život, nejde predsa o nič.

úsmev v duši

Aj do Svitu zavítala pani Zima a namaľovala to naozaj pekne. Poviem jej o tom, keď ju stretnem.

Koncert..spôsob ako sa dostať k ľudskej duši.. Aspoň tuším..

Asi je to jedno kde. Dá sa žiť ako v sne..

Nuž malá dedinka Vikartovce mi akosi učarovala a najmä ľudia žijúci v nej.

Prajem si, aby bolo na svete mnoho takých dedín, v ktorých rozkvitá, aj v zime, srdečnosť, ochota a podpora u rodičov, ktorí jej majú plné priehrštia pre svoje ratolesti.  Tam si každý utorok, keď učím, uvedomím, že dá sa i naozaj žiť v skutočnom svete. Nechcem súdiť ten svet súčasný. Len pozdvihnúť by som rada, to pravé a podstatné. Nie to pozlátko, čo si mnohých omotalo cez sieť pavučín instagramových umelých bábik. V týchto malých dedinách si dieťa občas povzdychne, že po gitare ešte musí ísť preberať zemiaky. Okrem zápisu správnych prstokladov do nôt, práce s dynamikou a interpretácie skladby, okrem tejto výučby sme my učitelia občas i psychológmi a tak mi "čo, to" moji milí žiačikovia prezradia. Väčšinou však odzrkadľujú tú holú pravdu. Je to generácia, čo príde po nás. Snáď sa to všetko vyváži. Tak ako deň má noc a mestá majú dediny. Z toho pravého a ľudského sa mi zdá akési milšie to o tých zemiakoch, ako keď sa mi dieťa posťažuje, že tá profilová fotka sa mu už nepáči a čím skôr ju treba zmeniť.

Po malom triednom koncerte vo Vikartovciach som bola akási uslzená. Bolo to pripomenutie, že v malých dedinkách ešte existujú skutoční ľudia a nie malomeštiacke prázdne figuríny.

Prosím ešte precitnime. Tak ako tí rodičia, čo prišli na triedny koncert. Bola ich plná trieda, museli sme dokladať stoličky. Už dávno som nepočula od rodičov taký srdečný, priam búrlivý potlesk  venovaný deťom. Aj ľudové piesne s nimi spievali.

To, čo by mohlo byť na každom koncerte, to kúzlo podpory rodičov, dôvera a radosť z úspechu ich detí, to všetko tam zrazu bolo. V jednej malej dedine.

Odpustite mi, nechcem nikoho súdiť..ani mestá veľkomestá. Len si prajem, aby všetci tí, čo ešte neprecitli..nech to skúsia.

To kúzlo je v srdečnosti, v radosti a pokore.

Hudba sa nám takto prihovára.

Všetci tí, čo hrali a i tí, čo hudbu počúvali, vtedy pochopili, že stačí málo.

V malej dedinke Vikartovce.

Zdá sa mi? Alebo je to naozaj, že nám tiaž a prázdnota sveta šliape na päty..

Poďme radšej preberať zemiaky. Možno zmúdrieme..

      ....a ten motýľ čo v nás drieme

          bude farebné krídla mať aj počas zimy..

            Tam hore sú anjeli...

          no mohli by sme i my

                              ...byť nimi......

Jeseň vystriedala zima a vy sa môžete tešiť na decembrové koncerty s Fantáziou

Zima nám už zavítala v celej svojej bielej paráde, no spomeňme si na jeden jesenný koncert hudobného oddelenia. Vietor, ktorý dnes sfukoval sneh zo striech v malom meste pod Tatrami, len nedávno jesenné tóny privial do domu kultúry. Prvý koncert hudobného oddelenia  bol  pozdrav farebným listom., ktoré dnes vystriedala biela perina. Rôznofarebné zvuky hudobných nástrojov potešili jeden štvrtkový podvečer a s ním všetkých priateľov hudby, ktorí nás prišli podporiť.
Sadnúť si a počúvať..To je pohladenie pre dušu, ktorého sa nám dostáva pomenej v tak hlučnom svete.
Ak chcete mať myšlienky krajšie.. iné
vstúpte k nám do Fantázie.

V reštaurácii Monarch.. Praha

Keď doznie potlesk, srdce sa mi naplní..

Vtedy viem, že nie je márne žiť umením..

Aj keď toľkokrát je to ťažký chlebík, 

no bez toho stalo by sa mi..že mohla by som nebyť..

nežiť..

Čosi v danom okamihu a v tej chvíli prežiarilo mi dušu a bola som  šťastná, že mám hlas.. Tak veľmi som si užila ten dar..Len ho rozdať do sveta..

Keď môžem pre vás hrať i spievať cítim sa ako kráľovná..ako z monarchie..akoby mi v žilách prúdila modrá krv a my všetci sme takí mohli byť v reštaurácii Monarch. Výborné jedlá,vína a i kniha, ktorú prečítate na jeden dúšok,bola v ten večer pokrstená. Nové piesne..ich slová zaplnili ten krásny priestor. Tóny sa odrazili  od stien a spôsobili  radosť, čo tak narástla.. 

Magický večer, ktorý verím že sa zopakuje. Večer, ktorého prítomnosť ma obdarila šťastím, že môžem žiťa spievať

..zohrievať

..aby mal život svoju dynamiku..

bez ostychu..

Venovať melódiu nádychu..

To je chvíľa plná prepychu..

Akí sme len bohatí. Aká monarchia a rod vín..hudby..

Plnia sa túžby..

Venujme čas. Inšpirácii a snom.

Súznieť môžeme. 

Chuťou, hudbou, slovom, jedlom,prostredím.

Vtedy uverím, 

že žijem..tak naozaj.

Nesúdim, nekritizujem.

Nechám len prejaviť to čaro okamihu, čo chodí na návštevu častejšie než doteraz.

Ďakujem za nezabudnuteľný večer. Za ľudí, ktorí sa skutočne snažia robiť veci čo najlepšie. Či už to bolo výborné jedlo reštaurácie Monarch, ktorú istotne navštívte, ak budete v Prahe, alebo to bola jednoducho láska vína k hudbe.  Nedá sa odolať. A tak sme opäť hrali. K vínam, čo ste ochutnávali a umenie sa zhmotnilo do reality. Ak nevieme ako hrať, otvoríme si noty. Ak neviete ktoré víno ochutnať, otvorte si knižku, tentokrát s elegantným bordovým obalom Sprievdoca vínami Slovenska od Vladimíra Hronského. Nie je hriech naučiť sa ovládať i hru  znamenitých chutí. Nuž do všeobecného vzdelania by sa patrilo poznať tóny stupnice. I tá  vinárska má svoju špecifickú melódiu. Zvoní, keď zazvonia poháre. Zvonia len keď sú dva. Jeden o druhý s človekom , čo je blízky.

Len jeden pohár k úsmevu..

pre nás ľudí..

nemusíme súdiť.. 

Stačí len hrať a počúvať.. 

pieseň okamihov.

Večer v Café Provence

Malá oslava v utorok..Letí ten čas a tak treba sláviť. Aspoň chvíľu... 

Pri dobrom víne a jedle, v kúzelnom prostredí Provance café v Levoči. 

Zájsť do tejto malej kaviarničky nie je nikdy krok vedľa, pretože prídete tam, kde je kvalita. 

Či už je to koláčik, káva alebo pohár vína.. 

Zmysly sa potešia, 

keď si ktosi zmyslí.. 

Osláviť všedný večer napríklad aj takou ochutnávkou. 

Život je krajší s miestami ako je  Provance café. 

Bez vône  kávy a bez vína..

mohol by nás svet omínať..

ženy..

Čo dáva ženám to svetlo do života..v každom dni..Občas sú moje dni také, že ich celé preplačem.. Kto však povedal, že je to zakázané? Nie nie je..len to naše ženstvo je dnes potláčané honbou za úspechom, za prácou, možno akejsi čudnej potrebe podobať sa mužom..Tou nezávislosťou a sebestačnosťou.. Dovolili sme si niekedy byť skutočne ženami?. Tak naozaj..Osláviť tú svoju nespútanosť i radosť z toho ako sa v nás vystriedajú štyri ročné obdobia počas mesiaca..Stalo sa mi čosi, že som tú ženu v sebe prestala počúvať. Myslím na prácu na to všetko čo mi treba urobiť, na čo sa pripraviť, koľko skladieb sa naučiť na vystúpenie a podobne. Potom zrazu zafúka vietor a lámem sa ako steblo trávy, čo namiesto k slnku skláňa sa k zemi..a čomu sa klania? Rozumu, povinnostiam a práci?

 Srdce tak veľmi tuší. sníva a chce sa tešiť..
nechce už počuť veľa rečí.
Len pohladiť..
Len to môže všetko napraviť..
..pozliepať..
 duša ženy môže sa pozviechať..
Keď skutočne dovolí si byť naozaj ženou..
Možno vtedy i muži..začnú byť mužmi..

Pritrafila sa mi dnes do myšlienok takáto úvaha..Venovaná všetkým ženám i mužom, aby svoje srdce počúvali. Nedávno som bola naplnená krásnou chvíľou strávenou s úžasnými ženami. Máme to len my. Ten zvonivý smiech, džavot a keď všetky radostne rozprávame naraz, znie to ako v kurníku. Asi i preto mám rada hydinu :) nechcem však ženy porovnávať k sliepkam, božechráň. Chcem nám len pripomenúť že aj my sme živé bytosti, že potrebujeme výbeh, slobodu, zo všetkého najviac chceme byť milované. Zo spontánnej návštevy kvetinárstva, vzniklo jedno "preddušičkové" stretnutie a také už veru dávno nebolo..  Milé, krásne ženy a bohyne. Stretávajte sa so svojimi priateľkami. Každé a jedno vypočutie svojho srdca pomáha k rastu......našich krídel.....

Čas..

Ukradnúť si čas..

pre nás.

Nevezmeš si nemáš..

Bude plynúť a aj keď chcem predĺžiť večer tak, že nejdem spať

ráno príde..

S ním aj deň.

Ďakujem, že nový..

Len si ta hútam.

Za nás ešte sviečka nezahorí..

Máme ešte čas..

..Dúfam..

Veľké sny v malom meste

Keď šikovní a zanietení ľudia vytvárajú hodnotu, je úplne jedno kde. Aj emócie sa dajú naservírovať v podobe zážitkov, ktoré už boli prežité a po prvom súste si zrazu spomeniete aké boli najkrajšie Vianoce alebo čas pekných chvíľ. Dobré jedlo je ako pohladenie.
Ak je spokojné telo, i duša je na tom podobne.
Žiť až do dna, kochať sa a dýchať vôňu kuchárskeho umenia. Najlepším súznením je preň umenie vinára. Vtedy zastaví sa čas.
V malom mestečku Handlová sme sa vďaka tomuto večeru učili zabúdať..na starosti..všednosti..
Veľká vďaka patrí skvelému tímu zanietených a talentovaných tvorcov jedného pekného sna v reštaurácii "People"
I zasnívať si niekedy môžeme. Z malých myšlienok sa niekedy stávajú splnené priania a i tam v Handlovej sme sa cítili sťa vo veľkomeste, ale nie ako malomešťania. 
Mojim malým snom je vydať sa za vinára :) Teda zosobášiť s tým skvelým vínom a jedlom i hudbu. Mala som možnosť podarovať tejto znamenitej symbióze i pár piesní a mám pocit, že niektoré povolania, veci, ľudia k sebe jednoducho patria..

Knižnica vo Svite a jej osemdesiate narodeniny

Čitateľom, spisovateľom, priateľom a vám.. Verím, že sme pohladili dušu.  Príbehom, tancom i hudbu. Želať si, znamená túžiť a mať nádej. Keď je želanie z lásky a so zámerom čistým ako list papiera, stačí len začať písať a želania sa plnia v podobe tvorby. Umelecká škola Fantázia darovala k osemdesiatemu výročiu knižnice kus svojho srdca. Na piatkovom galakoncerte, v ten magický podvečer i sova z loga knižnice ožila, aj rozprávať začala znenazdajky a rozpovedala príbeh o tom ako spisovateľ hľadal svoju múzu a inšpiráciu. Veď keby nebolo spisovateľov, nebolo by ani kníh a veruže by ani naša knižnica vo Svite nebola. Dnes môžeme povedať, že na príbehoch a rozprávkach vyrastajú ďalšie a ďalšie generácie. Zachová sa táto vzácnosť. Nič predsa nepodporí fantáziu viac, než šuchot stránok. Je to magické, tajomné a jedinečné. Skryté v predstave každého z nás. Čítajme, veď ak raz okúsime vôňu kníh, nikdy nebudeme mať núdzu o predstavivosť. Príbeh sa znova narodí pri prečítaní prvej vety a žije v nás až po bodku za poslednou vetou. Ďalší z koncertov umeleckej školy, kde sa tancovalo i hral orchester. Preniesli sme sa do čias minulých, kde čarovná múza darovala spisovateľovi osem želaní. Svoju inšpiráciu nakoniec našiel. Ako? Tak, že si neželal len pre seba a posledné želanie podaroval našej knižnici. Nech len teda má, tá miestnosť bohatá na toľké svety, ôsme želanie a priania splnené. K osmičke pridáme ešte uzavretý kruh čitateľov a spisovateľov, aby ich bolo stále dostatok.. Je krásne dať si pred spaním do knihy záložku. To žiaden notebook nedokáže.

tridsiatka na krku

Veľmi ten život  letí, no ja sa cítim ako osemnásťročná s dvanásťročnými skúsenosťami :)
Keď som mala sedem rokov, dostala som od mojej tety milý darček, ktorý mám do dnes. Je to maličkosť a častokrát nám tieto drobné veci pripomínajú pekné zážitky. Možno i preto, že to bol darček "len tak" Bolo to desať malých porcelánových žabiek a dnes mi každá tá malá porcelánová figúrka pripomína, aby som nezabúdala byť dieťaťom a každá z nich predstavuje jeden dar ,vzácny dar, ktorý som v živote dostala..Ak tých desať vynásobím troma najväčšími darmi, to sú moji rodičia a moja láska, mám to magické číslo tridsať a chcela by som prezradiť, že sa v tomto veku cítim naozaj svoja. Teraz je to krásne, také, aké to práve je a o to krajšie svojou dočasnosťou a  neopakovateľnosťou. Mojich desať darov, nemusím ich všetky menovať, najdôležitejšie je pre mňa to, že som mohla do tohoto veku zistiť aké to je milovať a byť milovaná, mať zdravie, skvelých priateľov a okúsiť dar života. Samozrejme som si splnila i sen veľkého šatníka :)
Rozmýšľam i nad starnutím a viem že sa toho netreba báť, pretože každý rok vie obohatiť o čosi nové, pekné, je to čas, ktorý tu máme a teším sa na každú vrásku. Zostarli by sme len vtedy, ak by sme boli sami a to sa neudeje, ak človek má veľkú rodinu a milovanú osobu po svojom boku.
Nie každý má ružové detstvo, no keby to bolo inak, nebola by som dnes taká  svoja s umeleckou dušou. Som vďačná a hrdá na moju maminku, vždy išla za svojim šťastím a ja by som s ňou šla aj do pekla. Som nesmierne rada, že ju mám. Mám otca, biologického a ešte jedného. V živote sa stáva, že stretnete človeka o ktorom viete, že je vašou rodinou. Cítite to proste v srdci. Mám aj jedného mladšieho brata, ktorý vie neskutočne vycítiť každú moju náladu. Len vojdem do dverí a on mi okamžite odzrkadlí ako sa cítim. Je to veľký učiteľ a cez neho vidím, čo všetko sa mám ešte naučiť. Je nesmierne prajný a má čisté srdce. To, že som stretla svoju rodinu viem od chvíle, keď som v jeden nezabudnuteľný večer podala ruku na zoznámenie sa s jedným charizmatickým mužom. Odvtedy viem, že si s ním chcem komplikovať život do konca života.
Pred dvoma týždňami som mala priam vysnívanú oslavu narodenín a moja rodina i priatelia mi odovzdali veľmi veľa lásky, za čo im nesmierne ďakujem. Oslavu som pomenovala vtipne, vraj na počesť jednej starodievockej tridsiatničky. Nuž tak to je. Do svojej tridsiatky som sa nestihla ani vydať a ani prežiť to najkrajšie obdobie pre ženu. Sú chvíle, keď mi to skutočne zachýba, no hneď si spomeniem koľko snov som si splnila.Verím, že všetko ostatné príde. Keď už mám tridsať, je to akoby som prekročila určitú hranicu, už nemusím mať toľko strachu, nemusím sa báť tmy, aj keď strašidlá majú v tomto veku trochu inú podobu. To smutné nechávam za sebou a do nových dní sa budem pozerať s láskou a vďačnosťou.
 Moji drahí priatelia a rodina sa ma pýtali, čo by som chcela k narodeninám.  Bola to ťažká otázka, no zároveň ma veľmi tešila, aj vďaka uvedomeniu si, že mám všetko. Zdravie, šťastie a najmä lásku, ktorá do môjho života prišla, keď som si povedala, že si ju zaslúžim.

Poznanie..

Kedy je umenie umením? ..Dnes na oslave šesťdesiatych narodenín básnika Vladislava Vaľka sa mi naozaj pekne hralo.Boli to len tri piesne, no mala som pocit, že som v prítomnom okamihu.Pochopila som opäť, že nehrám piesne preto, aby som predviedla svoj hlas a ukázala to, ako hrám.. Hrala som jednoducho pre umenie, pre danú pieseň. Ak človek dosiahne tú pravú pokoru a odosobnenie sa od skladby či básne, vtedy sa stáva skutočným umelcom a dielo cez neho prechádza. Nehrám preto lebo "Ja".. Hrám pre to "Niečo" čo plynie cez moje srdce bez pocitu predvádzania sa. Čisto a prirodzene. Vtedy už nepotrebujem uznanie.. Stanem sa na tú chvíľu tým umením a zrazu si už nemusím nič dokázať..ani sama sebe..Byť odovzdaný umeniu a to "Ja" je až na konci..možno to je to, čo by sme mali hľadať. Ten pravý postoj a k tomu i pokoru. Vtedy sa totiž deje čosi veľké, čo sa dotkne duše.
Verím, že čoskoro bude aj video. Dnes večer len ukážka outfitu s modrými šatami plnými kvetov, aby zvýraznili tvorbu, ktorej sa venujem a žlté ruže vo vlasoch, čo neuvädnú, lebo som ich mala v účese aj s ampulkami s vodou :) 

scenár na 13.10. osemdesiat rokov knižnice

(Veľký básnik a spisovateľ, ktorý čaká na bozk svojej múzy, už dlhú dobu nič nenapísal. Akoby sa všetky dvere jeho nápadov razom zavreli..Chce napísať ďalšiu knihu ktorá by sa vynímala i v našej svitovskej knižnici, no inšpirácia neprichádza.. Dostane od múzy osem želaní, ktoré by ho mohli inšpirovať..Prenesme sa spolu do dávnej doby, kde  za svojim stolom sedí náš hlavný hrdina a premýšľa) to je niečo o charaktere spisovateľa..
Je to bohém, tak trochu rojko s veľkými ideálmi

Spisovateľ: "Ó moja duša, tak by sa chcela preletieť, hľadela by z výšky a neboli by zo mňa iba zvyšky.. Sú to ale móresy, mám v hlave ten príbeh a nie a nie ho dostať na papier. Napísaný príbeh vie byť vo fantázii človeka vždy iný. Knihy sú jedinečné a výnimočné. Aj ten môj príbeh bude.. ale kam sa podel? Už som to mal na krajíčku, veď ma ten príbeh i zo sna zobudil a kam mi uletel..
To nie je možné ..tak rád by som napísal bestseller.. celler.. Ako išiel celer na vandrovku.. ale nie o zelenine to nebude.. Chcel by som napísať knihu, po ktorej prečítaní by sa človek menil k lepšiemu.
Ach, mám spisovateľskú krízu.. Kde si moja múza ? .. Chcem nájsť to pravé, čo by mi pomohlo knihu napísať"..
Sova je stále na javisku, preletí a spisovateľovi sa zjaví múza Kalipe
Kaliope: "Volal si ma môj drahý priateľ?"
S: "no samozrejme že som ťa volal" zadudre si popod nos a po chvíli zostane prekvapeny, že skutočne za ním prišla jeho múza
"Drahá múza, si to ty? Som tak rád, že ťa vidím, už dlhšiu dobu som zúfalý.."
K: "Nič sa neboj priateľ spisovateľ, na svete je mnoho čitateľov , ktorí by radi čítali tvoj príbeh, prišla som ti teda trochu pomôcť a darujem ti osem želaní, tie ti istotne pomôžu nájsť tú správnu inšpiráciu k tvojej novej knihe..veľa šťastia.....
S:"Osem želaní, aký veľký to dar od samotnej múzy, ale čo teraz s nimi..Chce to ešte čosi..musím sa pustiť do pátrania a vypátrať svoju inšpiráciu.  (použije prvé želanie) (trblietavá guľa, hodí ju za seba napríklad)

2. hudobné číslo, Orchester, Ružový panter

S:" Áno, mohol by to byť pokojne nejaký kriminálny príbeh s nezvyčajnou zápletkou..
sova: "Mohlo by to byť napríklad o mne..o sove"
S: "no jasné ty si tu len tak lietaš a ešte by si chcela aby som písal o tebe..
"čoooo?...ja som sa už načisto zbláznil, mne už z toho príbehu asi preskočilo koliesko v hlave...ja rozprávam so sovou..čo ja, ale sova rozpráva.. áno som sova zo svitovskej knižnice a taktiež ako múza, s ktorou ti nevadilo že sa rozprávaš..prišla som ti pomáhať hľadať inšpiráciu
S:áno ale ona bola v mojej have
sova: Ožila som v magický deň osemdesiateho výročia knižnice a priletela som do minulosti, aby som ti povedala, že tvoja kniha je úžasná a že čitatelia v naše knižnici ju už čítali, tak len aby si sa nebál..
S:"svitovská knižnica?
sova: "vďaka knižnci si môže knihu prečítať každý, nie je to len ako u vás, že knižnicu majú len bohatí mešťania. Knižnica sa vo Svite v roku 1947 presťahovala do novopostaveného spoločenského domu a ja som sa stala logom knižnice..neskôr bol otvorený i dom kultúry, ktorý sa stal centrom spoločenského života..a čitatelia si už mohli vyberať knihy voľne rovno z políc..
S:"Tak tomuto teda ja nechápem. Mňa z toho picne..Prepáč milá sova, najskôr sa mi zjaví múza, teraz hovoriaca sova , čo to mám za predstavy, alebo je to skutočnosť?  som mimo, úplný mimoň..mimo zeme"..(vypadne mu želanie)

3. tanečná choreografia "Niekto momoň zeme"

S:" Tomu som teda dal, som ja ale mimoň, no vypadlo mi želanie, ešte som ho nechcel použiť..no dobre, hovoriaca sova, veď v poriadku, my spisovatelia predsa môžeme mať veľkú predstavivosť.. Haló sova kde si? čo si to vravela? že budem slávnym spisovateľom v budúcnosti? A čo som to napísal? Uľahči mi to prosím ťa.uľahčiť ti to môže len múza..Ja ti to prezradiť nemôžem..potom by nebol príbeh taký podarený..a to vieš? že kedysi sa knihy dokonca v knižniciach priväzovali reťazou, aby ich nikto neukradol? Všetko má svoj vývoj, i tvoj príbeh a i knižnica ktorá je mojim domovom. V roku 1985 knižnica dokonca rozširuje svoju činnosť, preto sa znova presťahovala do trikrát väčších priestorov..ach to sťahovanie..predstav si aké to bolo náročné sťahovať knihy..ešte teraz ma bolia krídla.. všetky knihy na veľkej kope, kým ich milé knihovníčky všetky roztriedili, zabralo to viac času ako napísať pol knihy..a vyzeralo to veru ako v stredoveku..všetky knihy na kope, akoby sme ich chceli spáliť ako nejakú čarodejnicu.. S: "no mohli by sme si to uľahčiť kúzlami, to je pravda"..použije želanie
(namiesto múzy prichádza múdra Hermiona)
H: "Priniesla som všetky kúzelnícke knihy s mágiou ktoré som prečítala..no inšpiračné zaklínadlo som skutočne nenašla..čo tak odvar šťastia "felix felicius" to by pomohlo..(môže mu naliať nejaký žabý slíz)

4. Harry Potter, hudobné číslo , orchester

S:"keby som mal kúzelnú knihu mohol by som si príbeh vyčarovať.lenže taká kniha nie je..ach,.ani ten alchimistický odvar mi nepomohol. a čo tak čarovný prútik (nájde Hermionin prútik na stole)
sova: "čarovný prútik, veru aj všetky knihovníčky by radi mali čarovný prútik pri všetkom tom sťahovaní a aj vtedy, keď sa ešte používali registračné skrinky. Všetko sa muselo písať ručne a hľadať v zoznamoch, ak si chcel niekto nejakú knihu vypožičať. Našťastie akoby použitím čarovnej paličky v roku 1996 knižnica začala používať automatizovaný spôsob spracovania knižničného fondu prostredníctvom systému Lybris..o dva roky na to sa už knižnica pripája na internet.. nuž je to ako použiť čarovnú aladinovu lampu..  spisovateľ použije ďalšie želanie

5. tanečná choregrafia "Kúzlo lampy"

S: "už mám len tri želania..možno by mohol byť príbeh o tajnej misii
sova: "Áno alebo by mohol byť o tom ako sa rozprávaš s hovoriacou sovou "
S: " mohlo by to byť o rytierovi, ktorý statočne zachráni svoj rod"
sova: "alebo o tajnom agentovi" nič nič ja len rozprávam aký sú rytieri v tej našej dobe..tajná misia o tom ako získala knižnica v roku 2007  osem prístupových miest pre verejný internet"  (želanie)

6. Orchester "mission impossibl"

S: "priblíž mi sova váš svet a tak budem istotne vedieť o čom mám písať"
sova: " No v našom svete je to tak..predstav si, že v roku 2009 knižnica zakúpila nový automatizovaný knižnično- informačný systém Clavius, ten spĺňa medzinárodné štandardy a umožňuje virtuálne služby, ktoré sú trendom v knihovníctve.. ale to je len malá informácia o našom svete..je to len taká bodka..bodka..na krovkách lienky.. krovky..krovka popularna.. hmm, veruže by som si čosi ďobla.. S: "možno toto by mohol byť námet"

7. tanečná ch. lienky "Lady Bug"

S:   mám dosť nápadov, musím si len veriť..Sníval som o tom, že sa stanem pirátom. Áno, to bude ono, napíšem slávny pirátsky príbeh. Už si spomínam čo sa mi to snívalo..  (7.želanie)

8. Orchester Piráti

ôsme želanie spisovateľ daruje knižnici, keď ho daruje konečne dostane ten správny nápad a začne písať. Nemusí predsa svoju múzu uháňať, tá sa zjaví v podobe toho dobrého čo je v nás ľuďoch, ak je niekto prajný, vždy sa mu to vráti..Nech je to román, detektívka, bibliografia a či rozprávka ôsme želanie, nech nesie prísľub uzavretého kruhu čitateľov a spisovateľov, nech je ich vždy dostatok.. do predu prinesieme osmičku a nulu, zaželáme knižnici všetko najlepšie

9. Carcoolkovo , tanečná choreografia

Sweet & pepper, narodeninová oslava

Verím, že sme našou hudbou opäť urobili radosť na narodeninovej oslave jednej krásnej dámy. 

Je pre nás potešením, keď môžeme podporiť príjemnú atmosféru. Hostia sa vytancovali aj na ľudové piesne, veď Jozef  Štrbka zahrá i na túto nôtu, ja zaspievam,

veď treba hľadať úsmev v piesni,nie na kilometer..

Preto je tu vaše duo Sweet & pepper :)

Čas s priateľkami

Je dobré niekam patriť. Do rodiny i k priateľom. Zopár skvelých priateliek mám a je dobre občas si niekam zájsť a stráviť spolu pekný večer, aj keď tie moje by som mohla porátať na prstoch jednej ruky. Stretávanie sa, spoločné nákupy, klebetenie pri káve je pre väčšinu žien oddychom a je to niečo, čo netreba zanedbávať. Je mi ľúto, že sa to niekedy zo života vytráca. Žena sa vydá, má rodinu a priority sú už iné. Je to prirodzené, no z času na čas by mal byť vzácny okamih ženstva zadelený do času. Všetko sa mení, nuž ja som sa na tento večer tešila takmer ako na prvé rande.
 Priala by som si, aby sa kamarátky kamarátkam nestrácali,ak sa aj mení čas, sme staršie a máme rodiny . Je mi veľmi vzácne, že som tak spontánne mohla zavŕšiť koniec prázdnin so skvelými dievčatami. Tak sme sa teda posledný prázdninový nedeľný večer vyobliekali a šli sa pozrieť na priamy prenos šou Let´s dance. Tento  program v televízii nepozerám, no keď bola možnosť, kamarátka kamarátkam dohodila štyri miesta v komparze a sedeli sme tam "nastajlované" hneď za televíznymi celebritami. Spočiatku som mala rôzne pocity. Ľudia naokolo sa tvárili dosť dôležito aj s dokonalými účesmi a outfitmi. Veď predsa budú videní v televízii. Zo sklenených pohárov na vodu a na víno pili iba tí vpredu. My ostatní sme si dali vodu z plastových pohárov.Toto rozdeľovanie na zdanlivo nižšiu a vyššiu vrstvu sa vyrovnalo behom na toalety, kde som videla bežať i moderátorku spravodajstva. Prestávka trvala šesť minút a cesta na miesto kde sa "Wýborne Ciká" nám trvala päť minút. Kde sme vlastne my a kde sú oni, keď sme v jednom svete? Sú tiež v tej svojej rodine celebrít. Prečo som  to ale vnímala  tak, že sú úspešnejší než my ?Je to peniazmi,postavením? Ach kde som sa len nakazila chorobou s názvom Porovnávanie ? Ktovie. Mala som chuť vyviesť nejakú hlúposť, nech celá tá bublina akejsi nadutosti praskne. Pritom, keby sme nemali na svete stavbárov a robotníkov, kto by postavil domy, v ktorých sa pozeráme do tých častokrát prázdnych krabičiek. Mrzí ma, že je mnoho ľudí vo vytŕžení z toho, že som bola v Nákupných maniačkach. To, že som umelec a že takmer každý deň sedím v triede a učím svojich žiakov, že nie som videná je azda menej ako byť v televízii?
Adela bola samozrejme skvelá a naživo som si vychutnala nezameniteľnú kreativitu a profesionalitu moderátorov. Páčila sa mi atmosféra medzi tanečníkmi. Bola to jedna rodina a takmer som zabudla, že sa to naživo natáča do televíznych príjmačov slovenských domácností. Bolo vidno, že všetci tí, ktorí tancovali na parkete mali za sebou mnoho tvrdej práce a užívali si to.Jednoducho tam patrili. Na chvíľu sa mi zazdalo, aké by to bolo patriť do tej ich rodiny. Asi priťažké, keďže vstupenkou je tvrdý biznis, vedieť sa usmievať, ovládnuť emócie. Dá sa to len s veľkou dávkou odvahy.  
Pokiaľ to však bolo hrané? Je to úprimné, alebo je to celé o herectve..? A dá sa to vôbec zvládnuť? Človek so smútkom v duši a režisér povie do éteru: "O desať sekúnd ideme!" ..Herec, tanečník, či moderátor si nasadí na tvár masku a je v práci. Ako dobre, že tú masku nemusím nosiť.  Odpila som si z plastového pohára a s úľavou som zistila, že i Bezdeda má dni, keď vie byť i bezchuti a zápachu, a že sme všetci len ľudia, aj keď to divadlo skončí a my odhrnieme oponu po predstavení niekam do zákulisia. Budeme tam sami so svojimi snami?.
Zrežírovala som si ten svoj vlastný priamy prenos s priateľkami, ktoré obdivujem väčšmi, než celebrity na obrazovke. Po skončení programu sme poprosili jednu slečnu, či by nás mohla odfotiť. Povedala, že nie, pretože vraj čaká na na svoju sestru, ktorá bola jednou zo známych celebrít. Tak sme teda zamierili do vôd medzi smrteľníkov a podarilo sa nám mať aspoň pamiatku z nezabudnuteľného večera. Nie preto, že sme sa boli pozrieť na priamy prenos, ale preto, že sme boli spolu.

Nikdy som nechcela byť učiteľkou..

Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Niečo ma však,možno to bol práve osud, k tomuto povolaniu akousi prirodzenou cestou priviedlo. K hudbe som bola vedená odmalička. Mala som najradšej spievanie. Ku hre na gitare som sa dostala neskôr, no prvým hudobným nástrojom s ktorým som sa v detstve zoznámila bol klavír. Veľká kamarátka som s ním veru nebola a tak moja cesta viedla na základnú umeleckú školu ku najlepšej pani učiteľke. Začala som hrať vo svojich desiatich rokoch, no do gitary som musela dorásť, pretože i tá trojštvrťová mi bola priveľká. Spočiatku som teda hrávala na zobcovú flautu. Vždy ma však sprevádzal spev, z ktorého som mala veľkú radosť, najmä z vystúpení na javisku. Vtedy som sa cítila so svojou drobnou postavou lepšie, vyššie, krajšie a keďže mi to odmalička "spievalo" akoby som bola i väčšmi milovaná svojou rodinou. Chcela som ten dar rozdať na všetky strany. Dodnes si pamätám, že keď som ako sedemročná zaspievala pieseň na javisku, nejaký pán vybehol z hľadiska a vzal ma do náručia. Mne od ľaku spadol mikrofón na zem. Učím sa pozerať na seba tým šťastným pohľadom publika, ktoré sa teší z každého tónu..
To je mojich pár riadkov z detstva, ktoré bolo len nedávno a útržky z neho sa mi aj teraz pletú pod nohy v podobe mnohých splnených snov. Dnes by som sa prostredníctvom pár spomienok z  vlastného detstva chcela priblížiť svojim žiakom a povedať im najmä o tom, že ak sa aj  zo začiatku nie vždy darí, určite v tom nie sú sami. I ja mám chvíle kedy sa mi skutočne nechce a stále cvičím, napriek tomu, že som dávno vyštudovala. Krása hudby však stojí za to. Moje začiatky v gitare boli ťažké. Plakala som, že ma bolia prsty a vždy, keď som prišla ku pani učiteľke na hodinu, neviem prečo, nerobila som to naschvál, ale vždy som čosi nevedela. Väčšinou to bolo niečo banálne. Napríklad som nevedela prísť na to, kde je struna e. Keby som nemala mamku, ktorá ma prinútila každý deň sedieť za nástrojom a hrať aspoň pol hodiny, teraz by som tie krásne pocity z umenia istotne nemala. Prvých päť rokov to bolo ako na hojdačke. Raz mi to išlo lepšie raz horšie, no gitara ma skutočne začala baviť až po piatich rokoch hrania. Treba občas i vydržať a nenechať sa odradiť, ak to nejde hneď. Dnes sa snažím byť takou učiteľkou, akú by som sama chcela mať. Preto sa občas stáva, že moji žiaci sú mojimi priateľmi a nie som vždy taká prísna.  Čo sa mi však veľmi páči je, že pri deťoch môžem byť vždy sama sebou. Nemusím sa na nič hrať, pretože deti dokážu mnohé vycítiť. Pred nimi jednoducho nič neskryjete.Či už je to dobrá alebo zlá nálada, nemôžete byť iný, iba úprimný a ak je v tejto profesii  láska, možno si v dospelosti tí, ktorých som učila s radosťou v srdci spomenú na jednu učiteľku. Vďaka vám, moji žiaci, sa učím trpezlivosti, pokore a pravde. Pred vami nie je možné niečo zamlčať. Obzvlášť v hudbe. Tá nám vždy nastaví zrkadlo.  Dnes mi toto povolanie dáva do života zmysel. Keď som sa rozhodla, vo svojich pätnástich, že budem študovať hudbu, nebolo to kvôli učiteľskému povolaniu. Skôr preto, lebo som z hudby pocítila tú pravú a  nefalšovanú radosť, ktorá ma naplnila. Priala by som si aby tú radosť zažil každý jeden môj žiak. Je pre mňa veľkým darom keď máme v triede tvorivú atmosféru, keď sa žiakom nechce ísť domov, keď si len tak vezmú gitary a hrajú. Preto, lebo jednoducho chcú. Nacvičia si pieseň podľa videa na internete, alebo ich to jednoducho teší.
Na súťaže sa zameriavam menej.Nebránim sa tomu, no dôležitejšou výhrou je vytvorenie pekného vzťahu žiaka s umením a tak sa z nich potom môžu stať pekní ľudia. Budem rada podporovať talenty vo vás i tento rok, no talent je len jedno percento, všetko ostatné je práca, potom radosť a dobrý pocit, ktorý je pre život nesmierne dôležitý.
Nie som tak celkom učiteľom. Skôr by som sa považovala za umelca, ktorému sa darí byť najmä priateľom pre svojich žiakov. Verím, že počas prázdnin nezostali gitary smutné v kúte. Už sa na vás teším. :).
Mám pre vás zopár vtipných príhod, ktoré v tomto náročnom povolaní zažívam. Veľmi ma potešilo, keď mi jedna moja žiačka povedala, že ma nikdy neopustí. Vraj bude na gitaru chodiť navždy. Tiež bolo vtipné, keď som svojich žiakov pozvala po koncerte do cukrárne a oni mi zahlásili, že chcú ísť radšej na pizzu a po večeri by radi šli ešte do nejakého podniku. Nie je núdza o úsmev, keď to zahlásia žiaci, ktorí majú desať rokov.  Taktiež som sa dozvedela, že najlepšie víno je Matyšák. :) Úsmevná príhoda je o žiačikovi, ktorý na gitaru veľmi chodiť nechcel, no vydržal tri roky a verím, že má aspoň pekné spomienky. Bol veľmi zamilovaný do svojej spolužiačky a v jeho siedmich rokoch s ním šili všetci čerti. Nemohol sa na gitaru sústrediť a zdalo sa mu že na chodbe začul jej hlas. Vybehol z triedy a zamilovane vykríkol na celú chodbu "Vikina!" .Bola to scénka ako z filmu, pretože na chodbe nebola "Vikina" ale rodičia s deťmi a nejakí  začudovaní návštevníci školy. Vtipné bolo najmä to, keď som ja ako pani učiteľka, vybehla z triedy, chytila ho za ruku a dobrovoľne-nasilu som ho vtiahla do triedy a zamkla  dvere, aby neušiel :) Nemusíte sa báť, nemám takéto drastické metódy, no zamilované srdce by malo na chodbe vyznávať lásku až po hodine :)
Je bežné i to, že občas svojich žiakov podplácam čokoládou. "Pani učiteľka, musíte nám dať čokoládu, inak sa nemôžeme sústrediť". Tak znie argument na komornej hre, kedy by som rada docvičila aspoň jednu frázu  a oni nie a nie hrať správne. Som však veľmi hrdá, keď sa nám darí, keď máme u publika úspech a najmä, keď tak krásne hrá náš školský orchester. Pozitívne myslenie mojich žiakov  neopúšťa, aj keď ma občas hnevajú a málo cvičia .Jeden žiak, ktorému sa nie vždy chce a prišiel na hodinu nepripravený s úsmevom vyhlásil, že on je vynikajúci gitarista. Nuž dôležité je vidieť veci z lepšej stránky, veď za pár rokov sa to môže pokojne splniť a zo žiaka, ktorý rád odpovedá na otázku myknutím pleca, možno raz bude úspešný gitarista a ak nie to, bude úspešný v niečom inom. Moja nechuť byť učiteľkou je akosi nenávratne preč a ja i vďaka tomuto povolaniu môžem tak plnohodnotne žiť, byť v kontakte s hudbou. Občas sa mi stáva, že mi po vystúpení ľudia povedia, že vraj ma je škoda vo Svite a škoda ako učiteľky. Čím a kde inde by som bola? Možno by som nebola taká aká som a je predsa jedno v akom meste človek pôsobí. Všade sú ľudia ktorí potrebujú umenie. Tú výživu pre dušu. Bez umenia by sme boli prázdni. Preto som vďačná za toto spočiatku nechcené a často podceňované povolanie.
Môžem byť  umelkyňou,speváčkou,herečkou, priateľom, filozofom,lekárom a môžem jednoducho byť človekom so skutočnou hodnotou. Prečo  ? ..Lebo som učiteľka..

Lásky-sedmokrásky a lesné jahody..

Zobúdzam sa..

Prechádzam po jarnej rose,

kde sa slnko zaligoce.

Pár motýľov tu spalo v tráve..

Zobúdzam sa..

Cítim celkom dokonale..zákutia stromov čo ovlažia dušu.

Aj sedmokrásky budia sa s novými lúčmi toho dňa.

Otvárajú hlávky k nebu..

načúvam tomu vnemu

..chýba v mestách 

         na cestách..

Tu môžem bez strachu

vždy kráčať naboso...

Obliekam sa do sedmokrások

nerátam ľúbi, neľúbi..

Mnohé už viem posúdiť, veď som žena.

Aj do hôr obliekam si šaty..

Cítim sa ako zem, čo prijíma dážď 

..a tak to má byť..

Ľahnem si do machu..

do postele lesa

..keď myšlienok mám v hlave ako maku.

Lesné listy tu ustelú,

mäkké pod žitím.

Na chvíľu stíšim

..ešte že cítim..

Zaspievam si o daždi, o slnku i o vode.

Natrhám žihľavu na čaj a nevadí mi, keď ma popáli.

Chodili sme na chaty ako deti, vtedy som nevnímala vzácnosť okamihu v prírode, len som sa bála noci a tmy. Dnes sa nebojím a hľadám to lesné ticho a hviezdy, svätojánske mušky a sedmokrásky, čo so západom slnka uložia sa spať..

Príbeh pre všetky zachmúrené tváre.

Chcela by som vám rozpovedať jeden príbeh..
Dnes mi môj brat povedal že vyzerám akoby som mala sedemdesiat. Akú pravdu mal. Niekedy bývam smutná a stáva sa,že ma negatívne emócie neobchádzajú. Vtedy mi starne vnútro a derie sa to i navonok. Skúsme dušou zostať stále mladí a ak hľadáte návod, ten je všade okolo.
Kráčam si tak na vlak aby som si mohla sadnúť do prvej triedy ako panička. Predo mnou ide mamička s malým dievčatkom. Priznám sa, že mám obdobia, kedy skutočne nemám rada deti. Ich džavot a prenikavý hlas ma privádza do zúfalstva. Nebudem hovoriť že tie moje budú iné. Ešte horšie a budú mojimi veľkými učiteľmi. Odzrkadlia všetko to, čo cítim. Všetky bloky a zavreté srdce..
Snáď mi to moje dieťa, ak ho raz budem mať, pomôže prekonať občasné prízemné predsudky.. Pomyslela som si že to uvravené dievčatko bude istotne sedieť vedľa mňa a na moje šťastie sedelo  hneď oproti. Zatvorila som sa do svojho sveta, lebo to sa mi poslednú dobu dosť darí.. S nikým sa nerozprávať, byť mrzutá a sarkastická. Celou cestou z Bratislavy do Popradu dievčatko džavotalo, malo srdečný otvorený prejav ku ktorému sa pridal i ten prenikavý hlas. Maminka ho upozorňovala, bola i trochu  nervózna, a mala i chvíle, kedy bol v jej hlase nežný tón trpezlivosti. Rozmýšľala som pri tom filme,do ktorého som bola zahľadená, že tá malá je mi veľmi podobná. Keď som bola dieťa tiež ma bolo všade veľa, presne tak som si vyspevovala a vymýšľala nezmyselné texty k piesňam.. Zrazu sa niečo stalo. Akoby sa do môjho srdca dostala láska a vyhladila sa na čele vráska..
Zdvihla som oči od počítača a s úsmevom som sa tej malej, čistej a roztopašnej  tváričke prihovorila. Dievčatko malo peknú tváričku a krásne oči . Zvedavé, plné života, pekné vlásky a ja som zrazu nevedela prečo som sa na ňu nepozrela skôr. Veď stačilo len pozerať sa inak. Deti sú čistým obrazom nás samých. Odrážajú svojich rodičov ako čisté zrkadlo. Čo som to spomínala, že nemám rada deti? Ako krásne som sa zrazu cítila, a stačilo len dvihnúť oči. Keď mi bude smutno, spomeniem si na to ako to dieťa, čo spestrilo nezáživnú cestu vlakom, svojimi rúčkami "rozdávalo klímu". Ako ? Jednoducho svoje rúčky priložilo k zariadeniu na studený "vlakový" vzduch a potom ich rozprestrelo. Občas by som aj ja tak chytala vzduch a rozdávala by som ho prostredníctvom objatí pre všetky zachmúrené tváre.. Aké šťastie, že ten malý anjelik sedel hneď oproti mne a ja som konečne prestala starnúť.

tajné priania

Niekedy je veľmi ťažké milovať to, čo človek robí, čím sa živí.
Stále sa to učím..
Učím sa byť učiteľkou, ženou, priateľkou, dcérou, tou, čo má rada, túži, sníva, spieva, hrá..
Niekedy je tak ťažké prijať to veľa čo máme,  našu prítomnosť..Pritom na ničom inom tak veľmi nezáleží ako práve na tom, čo je teraz .
Viem a neviem..mám rada svoju gitaru z cédrového dreva, no bez poctivého cvičenia si neviem zahrať len tak..
Mám v hrdle hlas, čo zo mňa plynie.. Tak rada by som ho rozdala,  kde začať.?..
Hľadať to pravé šťastie ukryté v obyčajnom dni, v dýchaní,.. spievať i pre seba..len tak..
 Ako si  vytvoriť prázdniny i v duši, ktorá často moje telo dobieha?.
Cítim sa niekedy v tejto realite ako v kúte.
Stále by som chcela byť šťastná.
Aké hlúpe.
Každým kúskom na moje telo útle
..srdcu v hrudi je úzko..
Pozlátko doby a moment prchavý.. v bolesti hlavy..smútok mi na pery sadá.
Aj napriek tomu že mám to tu rada.
Spievam totiž na svadbách a pohreboch. Aký paradox.
Kto zahrá šťastným novomanželom a kto odprevadí dušu?..
Občas mám tak málo síl a strach ma objíma. Nie, nie som dokonalý obrázok na fotke, ešte že sú slová a čudujem sa odvahe, čo tu píše a vyzlieka ma donaha, možno len pre prostý dôvod, aby sa žitiu uľavilo.
 Je lepšie kráčať s láskou, nie so strachom. Dúfam v lásku, že ma vyvedie zo smútku, keď v samote si líham. Občas so slnkom snívam a smejem sa akú dôležitosť prikladáme čomusi, čo je len dočasné. Pobozkaj ma ešte Múza..

Hra..

Prichytila som samú seba, že posledné kvapky ľadovej kávy so zmrzlinou na ljubljanskom hrade som sa ešte snažila zachytiť a takmer som si nevšimla aké zvuky pri tom vydával nový hudobný nástroj slamka. Ani som si nevšimla aké zvuky vychádzajú z pohára a možno som i pohoršila nejakých turistov :) Okolitý svet sa mi zrazu stratil. Šľahačka mi potvrdila, že je síce koniec dovolenky, no prázdniny sa ešte nekončia a život učiteľa je i sladký :) Po pár sekundách som sa spamätala a odsunula dopitý pohár z ktorého sa už skutočne nedalo nič vydolovať. Potešilo sa však to vnútorné dieťa, ktoré máme každý v sebe, len sa oň niekedy nestaráme, keď chceme byť vážni, dôležití dospelí, čo rozhodujú o tom čo sa patrí a čo nie. Niekedy mám chuť robiť bláznivé veci. Ako na strednej škole, Keď sme si s mojimnajlepším kamarátom uplietli venčeky z púpavy a hrdo ich nosili na hlave. jednoducho sme nerozmýšľali nad tým, čo sa patrí. Byť dieťaťom sa patrí. aj keď pod tou vrstvou značkového oblečenia, či makeupu sa často zakrýva hravosť, radosť, spontánnosť, je stále tam a čaká na svoju chvíľu, keď sa zašpiní od čokolády, vysŕka posledné zvyšky zmrzliny..Poďme sa radšej hrať,nie hrať sa na niečo. Žeby som si dnes uplietla venček zo sedmokrások ?..

Šperkovnica spomienok

Neukladám sa ešte k spánku, ale spomínam na tú cestu z Chorvátska. Ešte jeden deň predĺžiť si a cestou od mora zastaviť sa v slovinskej Ljubljane. Krásne to mesto. Uličky a akési čaro, dýchalo na mňa..akoby zastalo v čase. Na námestí sú obchodíky s výrobkami remesla príznačného pre lokalitu. Či už sú to výšivky alebo originalita predavačov, takmer do každého som musela nahliadnuť a vychutnať si pohľad na všetky tie "čačky". Aj mi  muzikanti začali vyhrávať v žalúdku, nuž znova bol nos na správnej stope a ak by ste si v Lubljane chceli dať typické "street food", prvá indícia kvality je pekný design, štýlovo oblečená obsluha a vôňa. Raz za čas si treba dať i to vyprážané, k tomu "spritzer" a hneď máte obed i večeru v jednom. Ak vám z námestia hrá i alternatívna kapela na bubny, o atmosféru je postarané. Musela som si kúpiť i pár náušníc, gorálky, brošňu, i plátenú tašku s originálnym nápisom. Áno. Šatník síce praská vo švíkoch, truhlica so šperkami tiež, no nech tam len tých "čačiek" pribúda, aby z každého pekného mesta a miesta leskla sa nejaká tá maličkosť. Nech po rokoch viem, že som tam bola. Verím, že snáď budem mať vnučku, čo bude taká "straka" ako ja a ukážem jej poklady i rozpoviem romantické príbehy ljubljanských uličiek i hradu, ktorý sa nad mestom týči.

Žiť na chvíľu pomaly, nie len bežme..to by bolo bežné..

Vychutnávať prítomný okamih..tvoriť myšlienky..tie pekné, čo sa spájajú s obdobím leta.
Vychutnať ich treba nech zostane i na jeseň.
Dovolenka..vtedy je i jesť akýmsi zážitkom, keď človek uponáhľaný počas pracovného vyťaženia ledva čo to zje,aby svoje pracovné nasadenie prežil. Aspoň na chvíľu to bolo inak. Raňajkovali sme hodinu a pol, večerali tri hodiny. Je to takzvané slow food. Opak fast foodu. Vtedy je skutočne jedlu venovaný dlhý čas. Ako jeho príprave, tak aj vychutnávaniu v kombinácii s dobrým vínom. Ani som netušila, že v chorvátskej Crikvenici sa dá zažiť koncert šéfkuchára. Netreba ani cestovať ďaleko. Veď i na Slovensku sú umelci, len treba vedieť kde ich hľadať a mať na to nos. Reštauráciou, o ktorej som vám písala včera som bola taká očarená, že som nepotrebovala ísť nikam inam. Bolo mi akurát trochu ľúto, že v centre mesta kraľovali spomínané fast foody, rýchlo vypražené ryby a hranolky. I to občas treba, je to cenovo dostupné. Za čerstvé ryby, zeleninu, vyberané oleje a servis v bielych rukavičkách si treba samozrejme priplatiť.
No nezaslúži si človek vari?
Keď starostí má vyše hlavy..
A čas kedy mal by si oddýchnuť,nemusel by byť spojený s kartónom špagiet. a konzerv pribalených do cestovného kufra. Takto som mohla zatlieskať koncertu chutí.
 Je mi to ľúto, ale nikdy nebudem vegetariánka, ani nepodľahnem kultu raw stravy. Všetka česť, niekto to má rád a vyhovuje mu to, no pre mňa by bez mäsa nemal život správne korenie, tobôž nie bez slaniny.
Na krevety s hľuzovkou sa len tak ľahko nezabúda, no ak si chcete dať kus dobrého mäska, odporúčam bez predjedla a bez polievky, nemali by ste ho kam dať, keď tak do vrecák :)
Po prípade dať si jedlo "zamotať" nie zabaliť, to má celkom iný význam. taktiež v Chorvátsku nehovorte čašníkovi že to bolo úžasné :) znamená to presný opak a je to dosť expresívne.Ďalšia praktická rada je,že  netreba vravieť slovo "nevadí"  to je taktiež nejaká škaredá nadávka. Takmer čašníkovi vypadol tanier z rúk, keď som povedala aké úžasné bolo jedlo :) Nuž nevadí.. teda.. je to v poriadku. :) Spomienky mi zostali, a keďže som už doma, idem si uvariť nejakú tú rýchlu cestovinu :)

Morský vzduch a creme brulee, vanilkové nebo

V poslednej dobe som čoraz viac zamilovaná do dobrého jedla. Ako by sa dalo nemilovať, keď natrafíte na miesta kde je i zákusok piesňou,ku ktorej netreba klavírny sprievod. 

Chuťové poháriky výhrávajú tónmi "mmmm".

Takto v nebi som sa ocitla v reštaurácii "Dida" v chorvátskej Crikvenici. Prezradím vám i adresu, keď budete mať cestu okolo, zastavte sa a vychutnajte si pocit lahodiaci pri vanilke na lístkovom ceste s čerstvým ovocím. K tomu pohár prosecca a dostanete sa niekam vysoko do dovolenkových sfér, do času, keď si treba jednoducho dopriať a na nič nemyslieť. Odhrnula som si svoj veľký klobúk aby som lepšie videla na tanier a vôbec som neľutovala, že namiesto zmrzliny z centra mesta som sa rozhodla takto. 

Prišlo to akosi prirodzene. Častokrát píšem najmä pre to aby som vás inšpirovala a najmä napísala to, o čom si myslím, že by bola škoda nechať si  len pre seba. Preto som pre vás vymyslela i malú "rubriku" o jedle,  maškrtení, užívaní, žití, veď bez jedla by sa nedalo žiť a bez toho výborného by sa nedalo žiť krajšie, sladšie. 

Nežijeme síce preto aby sme jedli, jeme preto aby sme žili :) 

Skúšala som vyradiť z jedálnička sladké, no vzdala som sa bez boja. Život je príliš krátky, aby sme si odopierali a držali diety. Sladká chuť totiž dodáva nášmu bytiu o čosi viac lásky.

Asi mám šťastie, alebo idem jednoducho za hlasom svojho srdca, no stáva sa, že skutočne natrafím na skvost medzi reštauráciami. Bolo to takto aj v tomto prípade. O večernom menu napíšem zajtra. Začala som zo sladka a netradične poobednou siestou pri creme brulee. Bol to pre mňa zážitok a i po návrate z polopracovnej dovolenky sa mi pripomína chuť neba na tanieri.

Je zaujímavé, že vždy keď chcem písať o outfitoch a ukázať vám svoj netradičný štýl, musím prezradiť a priznať sa že nemám talent na pózovanie. Pri tanieri som zaujatá čímsi iným a fotka vychádza akosi lepšie. Žiadne šaty by predsa nevynikli na prázdny žalúdok. Ja mám akúsi malú zásobu tuku a rýchle spaľovanie :) Preto, keď vyhladnem, viem sa rozplakať, vedela by som sa dokonca v tej chvíli rozísť so svojou láskou, prípadne ma chytí úplná panika. Ak podliehate panike z hladu občas i vy, poradím vám pár miest, kde nemusíte hneď siahnuť po čomsi rýchlom, ale vychutnať si okamih.  

Odľahlá reštaurácia, o ktorej by som vďaka šťastnej náhode ani nevedela, sa nachádza ďalej od centra. Je tam však vždy plno. To svedčí o jej dobrej povesti a skvelému umeniu šéfkuchára. Presná adresa je :

Bed and Breakfast, 

Saint Alliance, Turistički put 7,

 Crikvenica, Chorvátsko. 

Názov reštaurácie "Dida"

Prvýkrát sme s našou umeleckou školou zavítali k Jadranskému moru a hneď vedľa nášho ubytovania bol takýto skvost v podobe gastronomického umenia a tento iný svet, ktorý sme na chvíľu okúsili a i my sme mali koncert.. trochu iný.. koncert chutí..

Kvapka v mori melódie, more zážitkov v jednom týždni..Fantázia perla krásnych dní

Krása na spomienky slnečných dní v Chorvátsku snáď nevybledne ani po rokoch.

Zapísali sme si do pamäte všetky pekné chvíle pri mori, tvorivú dielňu s orchestrom, zdokonaľovanie sa v hre na hudobných nástrojoch, v súhre, vo vytváraní jedného skvelého kolektívu, v ktorom každý vedel čo má robiť i bez slov. K tomu všetkému nechýbala partitúra smiechu a ku koncu pobytu zazvonilo i pár sĺz, že to už všetko skončilo. Pôjdeme však znova. Možno na toto miesto, alebo inde. Jedno je však isté. Opäť si to užijeme.

Náš učiteľský kolektív i so šikovnými žiakmi je ako perla, vytvorená tvorivosťou, obetavosťou pre dobrú vec, pre hudbu i zážitok. Sme radi, že sme to všetko zvládli a snaha darovať tento nezvyčajný čas všetkým, čo s nami boli sa nám istotne vráti. Veď už je to 10 rokov, čo do školy fantázia radi chodíme my aj vy.

Priniesla som si more zážitkov v spomienke. Majú podobu,okrem iného, aj dvoch koncertov. Jeden bol na terase hotela Omorica s krásnym výhľadom, kde sme mali úžasný "funclub" Slovákov, ktorých sme tam stretli. Mnohí boli i zo Svitu a nešetrili nadšením z nášho repertoáru. Máme veľký zážitok i z koncertu v mestečku Selce, kde sme hrali na pódiu pri mori. Na promenáde bolo veľa ľudí. Každý, kto išiel okolo, zastavil sa a vypočul si celý koncert. I prídavok sme museli zahrať, ani nás s tým silným potleskom nechceli pustiť z pódia. Hrali sme krásne. Ako jeden kolektív, jedna rodina..akoby sme boli slávny orchester Fantázia. Teplo nám bolo pri srdci, boli sme v tej chvíli bohatí a šťastní. Predchádzala tomu však mnohá námaha na skúškach orchestra. O to je však sladšia odmena v podobe potlesku ktorý sme od ľudí dostali a taktiež i v podobe oddychu na pláži. Bola to vlna šťastia, čo nás zaplavila do hĺbky človeka muzikanta. Posledný večer sa niesol v atmosfére karnevalu. Nevedela som sa vynadívať a vynačudovať aké boli deti kreatívne. Dokonca i tak, že nášmu pánovi dirigentovi od samej lásky naliali modrú farbu do šampónu. Nuž občas i to treba, veď na čo by sme potom spomínali. :) Našťastie to dobre dopadlo. a nezbední "páchatelia" vymysleli peknú básničku na ospravedlnenie. Svedčí to hlavne o tom, že žiaci majú pána dirigenta veľmi radi. Hneď v prvý deň pre neho nakreslili obrázky s jeho podobizňou na stenu našej "klubovne". Veď ktorý dirigent by sa mohol pochváliť vlastnou galériou ? :) Okrem obrázkov ku galérii každý deň pribúdal harmonogram pestrého programu. Nesmela chýbať ranná rozcvička i skúšky orchestra, animačné programy a taktiež i oddych v čistej vode Jadranského mora. Mali sme i jednu malú výhodu. Na izbách nebolo internetové pripojenie a tak sa "wi- borne" a "fi-lozoficky" utužoval kolektív. Naši mladší i "násťroční" žiaci sa rozprávali medzi sebou, kreslili si, boli spolu, vymýšľali tanečné choreografie, Veď tanec, spev, hudba, divadlo, maľba je doménou našej školy. S Fantáziou sa rozvíja fantázia a vďaka nej je krajší ten náš deň, týždeň, život. 

Ďakujem za krásne chvíle drahí priatelia.

Prvá ďaleká cesta s Fantáziou

Budem pre vás písať. Perom učiteľa v čase prázdninovom, no tak trochu sa zahrám na novinárku a sprostredkujem i priblížim vám našu prvú  cestu k Jadranskému moru. Zbalili sme naše hudobné nástroje,  pani riaditeľku, kolegov, pána dirigenta.. :)  teda..nastúpili sme do autobusu aj s notami a pridalo sa k nám i zopár nadšencov. Spolu s nami cestovala i hudobná práca, tvorba, jedna veľká dobrá nálada a odvaha objavovať a ísť kamsi ďalej. Aby sme spojili príjemné s užitočným, bolo to práve more, čo nás sem zavolalo, bol to i dobrý nápad vedenia našej školy. V kufroch máme program s tými najlepšími skladbami pre orchester, ktoré sme počas roka pripravovali. Ideme hrať i ďalej, nech i tam, kde je leto v rozkvete počujú naše umenie.
Sme v mestečku Crikvenica v Chorvátsku. Po prvýkrát zažívame atmosféru, kde sa spája hudba, pekné prostredie pri mori a príprava na naše vystúpenia, ktoré, verím, že dopandú skvelo a  naši žiaci budú mať veľký zážitok. Dnes budeme hrať v hotely Omorica na terase s krásnym výhľadom a snáď všetci, čo zavítajú budú z nás mať radosť. Dnes to bude skvelé. Ako inak. Mali sme i rannú rozcvičku pri mori, plávali sme v krásnej čistej vode, obloha je bez jedného mráčika a....
ešte je tu i naša hudba.
Ak niečo vieme, nech sa z toho tešia i ostatní.
 Držte nám palce.
Nie je to ani tak o miestach. Je to o nás ľuďoch.
 Nech by už naša škola Fantázia šla i na kraj sveta, je tu veľký predpoklad, že každá chvíľa bude prežitá naplno, každá bude obohacujúca.
Nerada vstávam skoro ráno, no keď počujem smiech a dobrú náladu nášho skvelého kolektívu, možno zajtra ráno vstanem aj ja.
Medzi žiakmi sa utužujú priateľstvá. Orchester nám rastie do kvality. Tešíme sa ešte na ďalšie slnečné dni. Pozdravujeme na Slovensko :)

Návrat k remeslám

Práca ľudských rúk a remeslo je hodnota aká by sa mala ceniť.
Ako každý rok, i tento bol zážitkom. Vidieť na vlastné oči to skutočné, pravé, zachované,čo wq človek musí naučiť. Dnes málokto vydrží zdokonaľovať sa v remesle, keď všetko čo nám chýba, môžeme si kúpiť. Už neopravujeme, lež vyhadzujeme a  zadovážime si nové. Je smutné, že to
častokrát  býva i v priateľstvách a vzťahoch.
Ešte že je na svete toľko odhodlaných ľudí, ktorí v čase letných jarmokov výjdu zo svojich dielní a dokážu ponúknuť skutočné skvosty rôznych výrobkov.Sme veľmi šikovní ľudia na našom malom Slovensku a do svojich remesiel vkladáme srdce..
 Každý rok sa poprechádzam kežmarským námestím. Stretla som tam mnohých, ktorí dokážu svojou zručnosťou vytvárať.
 Zamýšľam sa..
Ak by zatvorili obchodné centrá, vedeli by sme sa vrátiť k pôde? Pestovať a starať sa o tú úrodnú  na kúsku zeme v srdci Európy? Tak rada by som sa navrátila do čias starých mám. Do pomalšieho sveta, do toho sveta kde je príroda človeku bližšia ako hektika a konzum. A tak som si v jednom stánku objednala ľanové šaty nech sa cítim svoja. Neovplyvnená žiarením z mobilov, pohľad nám na ne sadá ako mucha na lampu počas šera. Nedokážem síce šiť alebo tkať koberce. Skúsim však učiť sa návratom k hodnote, keď vedel otec synovi vystrúhať z dreva koníka, či píšťalku alebo sme vedeli postaviť dom bez stavebnej firmy. Svojpomocne ako rodina, či priatelia. Dnes je mnohé na kľúč. Mnohé sa dá kúpiť, no zručnosť v remesle,tá sa dá len naučiť. Učme naše ďalšie generácie, to čo vieme. To dobré remeslo, nech môžeme vytvárať, zasadiť, pestovať..
Škoda by bola, keby namiesto hrnčiara, rezbára, krajčíra bol youtuber hovoriaci prázdnou rečou. Zostáva nám dúfať, že sa náš svet nezmenší do obrazovky smartfónu, ale že bude kvitnúť do krásy práve vďaka ľudským rukám.

Leto..vie to..

Prešiel ďalší rok..ten školský, čo nezačína januárom a nekončí decembrom..
Je to rok, ktorý zažije obdobie plné práce
a oddýchne si na dva mesiace..
sladkého leta.
Ďalší rok v škole Fantázia je dar a zároveň i malý zázrak. Mohla by som menovať koľko diplomov, umiestnení, prvých miest či hlavných cien naša škola získala na súťažiach v rôznych odboroch. Chváliť sa nebudeme.. Netreba. Sme vďační, že meno školy je za 9 rokov vizitkou spokojnosti, pekných programov, umenia.
Veľkým darom je, že žiaci si sami od seba radi vezmú hudobný nástroj a zahrajú si, že majú to čo nie každý. Radosť z hudby, z umenia.
Ak som dokázala zasiať čo i len zrniečko radosti z hudby do života žiakov,môžem o sebe povedať, že som vo svojom povolaní úspešná.Vtedy mi nie je treba diplom zo súťaže. Aj keď chváliť sa nimi je príjemné a je to akýsi dôkaz, že každý skvelý človek v našom kolektíve robí skutočne svoju prácu výnimočne.
Nuž chcela by som sa chváliť  trochu inak..
Tak, že žiaci  nie sú žiakmi, sú mojimi priateľmi a umelecká škola je rodinou..
Ak sa čosi také stane, to vzácne kúzlo, človek našiel šťastie a tak môžu byť šťastní aj iní..
Na tradičnom koncoročnom gitarovom koncerte som po mnohý raz videla šťastie a radosť.
Z hudby, zo skvelého kolektívu, z toho, že žiaci sa opäť niečo nové naučili..
Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Som človekom, priateľom, ktorý rozdáva svoje vedomosti, skúsenosti ďalej. Venuje svoj čas našej budúcej generácii a ten čas nie je venovaný len tak nadarmo, má svoj význam. Možno väčší, než si myslíme..
Toto povolanie ma tak pohltilo, až som sa tou učiteľkou stala a dokonca sa ani nebránim. :)
 Prešiel rok..ďalší zo života žiakov i učiteľov.  A keď príde september, udeje sa opäť čosi nové.
To,čo obohatí život o ďalších pár skvelých nôt :)

Gašparko a čarovné zemiačky

..to je názov milého projektu, ktorý sme si ,ako jeden z mnohých vymysleli v našej Fantázii.
Je to miniatúrny výchovný koncertík pre žiakov prvého stupňa základných škôl.
Marioneta Gašparka nám takto pred týždňom ožila pod rukami pani učiteľky Miriam a rozveselila prekvapené deti. Princezná Pesnička spievala a jej sestrička Farbička už vôbec nebola smutná, pretože stratenú cestu do kráľovstva sme nakoniec našli, vďaka šikovným žiakom a čarovným zemiačkom, z ktorých naša pani učiteľka výtvarnej vytvorila pečiatky. S nimi sme stratenú cestu vymaľovali a rozpovedali  deťom príbeh o kráľovstve Fantázia, ktoré môžu nájsť v našej umeleckej škole. Naučiť sa spievať, hrať i maľovať. Tešíme sa na vás v novom školskom roku. Veríme, že sa náš malý koncert vo Vikartovciach páčil.
Máme radosť, že sme na chvíľu neboli pani učiteľky, ale princezné a Gašparko, a taktiež sme mohli byť na chvíľu zase deťmi..

Nedeľné šaty, dlhé a nepraktické..dôvod prečo ich často nosiť.

Len sa tak skromne delím o myšlienky.
Jednoducho a bez podmienky, nehľadám si zámienky.
Dnešnú nedeľu.. cítim sa ako na dovolenke.
Čas venovaný spomienke,
pokoj nič neruší.
S blížiacim sa letom..
Posielam myšlienku vzdušným letom..
Snívam o teple na duši..o slnku, čo slzy osuší, o šatách s kvetmi..
O radosti, že sme sa stretli..

Jeden z krásnych večerov na Donovaloch v hoteli Residence. Vrelo odporúčam urobiť si i cez týždeň malú nedeľu a zájsť niekam kde je inak, kde je čarovne, ako v zámku, no zároveň útulne.Je tam krásny výhľad a viac neprezradím, aby som nikoho nepripravila o prekvapenie. Najmä pre tých,čo majú radi štýl provence.

S týmito šatami sa mi spája mnoho. Pochádzajú zo second handu a stotožňujem sa s nimi od hlavy po päty. Boli so mnou na dovolenke i na vystúpeniach a vždy som sa v nich mohla spoľahnúť na dobrý pocit, ktorý som vďaka nim mala, aj keď sa mi občas stáva, že keď prejdem po ulici začujem akési ironické "c c c" alebo začudované "hmm", alebo sa mnohé hlavy otočia mojím smerom. Niežeby to bolo pre moju nevídanú krásu v 158 centimetroch, 43 kilách a častej "bez make up- ovej" rannej epizóde trvajúcej do večera, odhaleným vyrážkam na tvári, ktoré akoby symbolizovali môj nesúhlas s rýchlym  pracovným tempom i nasadením.. Možno sa za mnou obzrie nejeden zvedavý pohľad najmä pre štýl aký som za tie roky nadobudla. Asi to nebude štýl. Neviem či smiem o sebe tvrdiť, že som štýlová..Je to akási výpoveď, čo sa bežne nevidí.
Som to ja,moje krátke bytie a teší ma, že môžem do všedného dňa priniesť trochu inakosti. Stotožnila som sa s dlhými šatami alebo sukňami a aj keď o ne občas zakopnem, cítim sa dobre a vo svojej koži. Kvôli dĺžke šiat som nedávno skoro spadla z môjho retro miláčika Gilberta. Šaty sa mi zamotali o pedál a len len že som nepobozkala svitovský chodníček. Šomrala som si popod nos, pri odmotávaní šiat z pedálu, čupela som tam hodnú chvíľu aj s tým šomraním sem-tam predkaným i šťavnatou nadávkou, veď aj to občas treba, človek by aj infarkt mohol dostať keby si nebol uľavil. A ešte keď je v domnienke, že ho nik nepočuje. Nehrešiť slovom sa stále ešte učím. Akoby to bolo, dáme v šatách sa predsa nehodí rozprávať jak valach zo salaša. Mysliac si, že ma nik nepočuje, učupená pri bicykli, žiaden výhľad, klobúk je zavše väčší než ja. Zdvihla som tak hlavu a od prekvapenia som sa zmohla len na "Dobrý deň" . Hneď vedľa, pri chodníku v záhrade stála jedna staršia pani s hrabľami v ruke, celý čas ma pozorovala a pravdepodobne počula i toho malého čerta, čo tam pľuval tie ohnivé iskry. "Veď môžete spadnúť" Ja na to, že "áno".
Nuž čo už. Stojí mi to za ten risk . Vďaka dlhým šatám sa smiem na chvíľu zahrať na dámu a chcela by som i zjemniť svet. Veď i pád z bicykla môže byť v kvetovaných šatách ladnejší, nadávka nie taká hrubá. Pomáham si nimi.. šatami až po zem. Zjemňujem myšlienky pochmúrne, čo sa razom na pekné menia. O plisované, farebné, tmavé či svetlé, hrdo sa o ne podkýnam :)

Keď hrá farba sólo..

Maľba je spôsob ako vyjadriť sen a zrealizovať ho farbami na obraz.

Na ten svoj obraz.

V ňom môžu mať stromy farbu modrú, listy smú byť žlté, ak ešte nie je jeseň 

a príroda očami detí spieva pieseň 

o tanci farieb, ťahu štetca.

Maľba je piesňou o fantázii, o talente vidieť veci inak.

Biely výkres je ako nový začiatok.

Nový život veľkého diela v malom svete.

Maľujte, môžete všetko čo len chcete.

Umenie nezostarne. Zostane tu po nás, ak i farby vyblednú.

Krásne maľovať vedia tí, čo dokážu otvoriť srdce.

Každý biely výkres môže byť začiatkom nového príbehu.

Vytvárajme spolu krásu a hodnotu v našom meste.

Tu môžeme slobodne tvoriť symbiózu hudby, maľby, fantázie.

Naša škola bola spočiatku "tanečno-hudobná". Dnes však môžeme s hrdosťou povedať, že výtvarný odbor sa nám vyfarbil do krásy. Prídite sa pozrieť na výstavu umeleckých prác našich žiakov. Je tu dokonca obraz, ktorý získal hlavnú cenu na medzinárodnej súťaži. Uhádnete ktorý? :) 

Výstava je otvorená do 16.júna :) Môžete vnímať tú hravosť, radosť i farebnosť.

Umenie tvorí človeka. Je vďaka nemu lepší. 

 Povznáša nás ku vyšším hodnotám a krajším zajtrajškom.

Poézia v duši, na tanieri, vo víne i v hudbe

Ak by ste chceli pozdvihnúť svoju dušu prostredníctvom jedla.......
Áno dá sa to..
Dá sa ochutnať kúsok neba, veď láska ide cez žalúdok.
Ak ochutnáte, v tú chvíľu vám ku šťastiu už skutočne nič nechýba..
Je to poézia na tanieri a kuchár, ktorý tam varí,tvorí je veľkým umelcom bez pochýb.
Ak zablúdite v Prahe, kúsok od historického centra, na Lodeckú ulicu, uvidíte nenápadne pôsobiaci dom, ktorý akoby sa tam objavil len náhodou, nepatriaci do prostredia.
Vstúpte a budete prekvapení aké skvosty vám tam prinesú na tanieri.
Môže sa vám zdať, že nič lepšie ste ešte nejedli. Na prvý pohľad jednoduché , no nesmierne prepracované recepty šéfkuchára vyšperkované do dokonalosti. Tak nejako by som laicky opísala gastronomický zážitok v "Grand Cru". My sme mali tú česť hrať práve na tomto mieste. Svojou umeleckou tvorbou sme sa pokúsili dotvoriť tú správnu atmosféru. Verím, že sa nám to podarilo. Vzácni hostia tlieskali a ja som posielala potlesk do kuchyne. Výborné jedlo sa nikdy neopočúva. Nestane sa obohranou platňou, to isté platí pre víno a pre všetko to, čo človek robí s láskou. Dávame do hudby všetko. Vtedy keď učíme žiakov a i vtedy keď môžeme hrať pre vás. Prajem si zahrať tú pieseň toho skvelého večera mnohokrát.
Duo Sweet & Pepper zanôtilo ten správny rám obrazu krásnych vín. Mám veľkú radosť, že sme prvýkrát hrali v Prahe na tomto vzácnom mieste, opäť v úspešnom projekte "Hudba a víno".

Súťaž komornej hudby v Gelnici

Keď sme prišli do Gelnice a zaparkovali autobusom v úzkej uličke ciest tohoto historickéého mesta, svoje hudobné nástroje sme si odložili do koncertnej sály. V nej sa pripravoval orchester, ktorý v rámci tvorivých dielní súťaže komorných telies hral svoje skladby a prevažne sa skladal z učiteľov. Bol to veľmi vyrovnaný mohutný zvuk a žiaci sa ma s hrôzou v očiach opýtali, či sú v našej kategórii a či hráme proti nim. Vysvetlila som im, že súťaž, obzvlášť tá hudobná nie je o rivalite, ale o muzikalite. V takýchto súťažiach nikto neprehráva a nikto nejde proti ostatným. Na hudobných súťažiach sa dá len získať, už len prípravou na vystúpenie pred porotou. I súťažiaci sa môžu zúčastniť koncertu a navzájom počúvať to, čo  vytvorili ostatní so svojimi pedagógmi. Nenazývala by som to ale súťažou alebo a súťažiacimi. Skôr všetci, čo sa zúčastnia,sú hudobnými priateľmi, ktorí radi hrajú a aj hudbu počúvajú. Možno je sprvu ťažké vyhnúť sa porovnávaniu. Je to koncert. ktorý odborná porota bodovo ohodnotí. Spoločne so žiakmi si však môžeme sadnúť do koncertnej sály a mať jednoducho zážitok, či už z výletu alebo novej motivácie. Mali sme možnosť byť na súťaži komorných telies v Gelnici. Získali sme pekné strieborné pásmo a nie len to. Máme nové skúsenosti, chuť do ďalšej tvorby a do ďalšej práce. Určite je to nakoniec veľká radosť, keď žiaci z hudobného orchestra Fantázie vidia spokojnosť na tvári nášho dirigenta Jozefa Štrbku. Je to o súhre, pravidelnom cvičení, sú to dlhé hodiny pri husliach, gitare, klavíri. Jozef Štrbka je nie len dirigentom, ale i skladateľom. Píše a aranžuje skladby, ktoré sa našim žiakom páčia, majú šmrnc, sú aktuálne, nesú v sebe posolstvo radosti z hudby a je tu i súdržnosť a priateľstvo všetkých členov. Takto vytvárame jeden úspešný kolektív.  Prajem ešte veľa rokov orchestru, aby sa zdokonaľoval, rástol do krásy, profesionality. Nech je to hudobné teleso, ktoré do duše namaľuje úsmev. No a keď už spomíname maľovanie, mohli by sme sa vám pochváliť i hlavnou cenou na medzinárodnej výtvarnej súťaži. Žiačka Lea Vojtková, ktorú učí  Michaela Kokoruďová sa vedela na svoj obraz pozrieť očami veľkých umelcov výtvarníkov tak, že celkom očarila porotu svojím obrazom. Môžeme byť právom hrdí, že v malom meste Svit máme talenty, ktoré sa neboja dať svoju fantáziu na plátno, alebo jej cez hudobné nástroje  dať reálnu formu v podobe hudobného zážitku.

Slovenské a české hity osemdesiatych rokov, v štýle tridsiatych.. Kde? V Lawyer´s clube..

Slovenské a české hity v retro štýle znejúce z klávesov a strún dua Sweet & pepper. Už po štvrtýkrát sme zavítali do Lawyer´s clubu v Humennom a opäť sme sa tešili skvelej atmosfére :)

Klobúk..kreativita..klávesy..kľúč..ku krídlam.

Našla som si cestu ako sa vyjadriť prostredníctvom šiat.Trvalo mi to hádam pol života a dnes si plním predstavu o sviatku v každom dni. Veď i vďaka pekným šatám vieme byť my ženy srdečnejšie i myšlienky máme slnečnejšie. Mám k nim na hlave klobúk . Na jednej strane mi poskytne ochranu pred zlou náladou, no na druhej strane treba mať naň odvahu a s ňou i dôveru, že to čomu sa venujem je správne.Nie vždy sa mi táto odvaha naskytne, no ak viem, že večer môžem spoločne s našou hudbou dua Sweet & pepper hrať, zaskvie sa i tento klobúk a sukňa. Nato sú tu na svete tieto pekné veci.

Spoločne s hudbou dajú sa nosiť...

Obliekať sa k hudbe, ktorú spievam. Nadčasová symbióza a pre mňa vždy módna. 

 Keď nosím sukňu cítim sa viac ako žena.

môže to byť i bodkovaná sukňa pod kolená.

Delím sa teda s vami o nápad,že dá sa obliecť nie len do dažďa.

Obliekaním svoju dušu odhaľujem a cítim, že som to ja. Takto som sa tešila na vystúpenie, ktoré bolo na Štrbskom Plese. Ďalší deň a ďalší dar, kedy sme mohli hrať pre vás a robiť to, čo nás baví a napĺňa. Veľká vďaka za milé, nové príležitosti.

Dýcham..žijem..

príliš nad tým neuvažujem

a hlavne skúšam nacítiť to, že sme každá jedna,tak ako pieseň, jednoducho originál.

Nuž nech nie je hodina,či minúta podozrivá z krádeže mladosti.

Lásky nie je nikdy dosť.

Hrá sa s tónmi,

s farbou,

s myšlienkami..

Ak máme lásku nie sme nikdy sami

ľahšie sa nám dýcha pod hviezdami

Otváram srdce pre nové pocity, zážitky, pre nádych..nádej

Dámy, nenoste len rifle.

istotne by vám pristala sukňa i bodky na nej..

Čarovné miesta zasadené do snov..

Som naplnená krásnymi dňami,kedy ma v Banskej Štiavnici stromy a príroda v botanickej záhrade priam dojali svojou múdrosťou..Prepojenia neba i zeme. Niekedy sa jednoducho zastavím a počúvam vtáčí spev a šum jarných listov vo vetre, to neponáhľanie sa prírody. Žiť tak v šťastí chvíle, v záhrade, ďaleko od hluku mestských očakávaní a nátlakov.

 Nabrala som si teda plné hrste tej melódie stromov. Otvorím dlaň, keď ju budem potrebovať pre umenie, pre krásu a tvorbu. Uvarím si čaj z prvosienok.. 

Obyčajné Slovensko, srdce Európy. Nuž poobzerajme sa, čo všetko tu máme a nemusíme ani ďaleko cestovať. Banská Štiavnica mi učarovala. Akoby zastala v čase. Dýchne na vás história. Prechádzka po uličkách, pohľad na strechy domov a kaskádovité malé záhradky, v ktorých máte chuť chvíľu zostať, pobudnúť,sadnúť si na lavičku, či pohladiť spokojného kocúra. Je to celé tak exoticky krásne a pritom takéto miesta sú za rohom.

Tie týčiace sa staré platany, čo vám tak radi každý problém cez vaše dlane vložia do matky zeme. Návšteva takýchto miest dodá ďalších síl. 

So západom slnka som si sadla do kaviarne menom "Divná pani". Kúzlo starého domu na námestí je podfarbené skvelými zákuskami i čokoládou. Možno by tam namiesto rádia mohlo byť obyčajné, čisté ticho myšlienok. Starý panský dom so záhradou, prepojenými miestnosťami, krbom a knižnicou vás prenesie do rozprávky. 

Možno sa mi splní sen. Kúpim si v tomto čarovnom meste malý dom so záhradou, kde budem chovať hydinu a písať..myšlienky, rozprávky, piesne, básne.. a všetko to, čo zacítim zhora. Ak budem hodná toho, aby mi to anjeli pošepkali.. 

pieseň o šťastí.

Každý si chce pre seba urvať trochu toho šťastia.. Veď ako by sa dalo bez toho poletujúceho žiť ?Mohlo by sa už zahniezdiť.

Dopriať v tej krátkosti 

chvíľu bez viny a bez zlosti.

Šťastia drobné vtáča,

nedá sa do klietky chytiť.

Len nežne zovrieť v dlani..nepustiť..

Každý má to právo na hojenie rán

a tak je dobre, ak sú v tom dvaja, nie každý sám.

Ránom zisťujem občas, ak správne sa pozerám

že v krásnom svete to žijeme.

Lesný chodník volá ma na prechádzku a Tatry majú pod sebou oblaky akoby boli tak trochu v nebi. Zahmlený mám občas pohľad mojej duše, ak sa nedívam, ak to celé krásno šťastia navôkol nevnímam.

Veď to nie je bežné.To by sme predsa nemali chcieť. Odopierať si šťastie, čo by mohlo znieť a zrieť..

Každý deň skúšam sa pozerať, niekedy sa i zadarí.

Je to vtedy, keď čas sa spomalí..

Nová pieseň zažína..

Svetlom blikotavým, novým a nepoznaným

Odteraz a navždy

Nech je šťastia veľa a hlavne nech sa nemíňa.   

Za dverami 13. komnaty

Ďalší z krásnych koncertov je za nami a my veríme, že každý žiak, či absolvent umeleckej školy Fantázia si odnáša ,vďaka nevšednej tvorivosti učiteľov, veľký poklad do života. Práve kvôli  ľuďom, priateľom, kolegom sa stalo obyčajné malé mestečko pod Tatrami výnimočným miestom. Niekedy si hovorím aká je to škoda, že nie sme aspoň v hlavnom meste, no boli by sme takí výnimoční a tvoriví?. Možno práve tu máme byť a nič sa ani meniť nemusí. Odmenou nám je počas šiestich koncertov v priebehu dvoch dní, zakaždým plná sála, usmiati a srdeční diváci. Vytváranie hodnôt je v dnešnom svete veľmi dôležité, taktiež ako umenie počúvať a oceniť krásu. Verím tomu, že každý žiak, ktorý navštevuje našu školu, stáva sa lepším človekom. Koncert o 13.komnate splnil svoje poslanie, veď vstúpiť by bolo treba do každých dverí, aj do tých tajomných. Čo ak sa práve za nimi  ukrývajú všetky splnené priania? :)

Tajomná trinásta komnata

Svet plný filmových postáv, hudby, ktorá ozdobila scénu svojou autentickosťou, ožíva na doskách Domu kultúry vo Svite.. Tajomná 13. komnata sa otvára a s ňou fantázia,kde sa môžu splniť najrôznejšie a najodvážnejšie sny. Tajomnú komnatu v nás môžeme totiž otvoriť len vďaka  predstavivosti a želaniam, ktoré máme v hlave.Ak nechýba i štipka odvahy,či vytrvalosti, aj to zamknuté a nedosiahnuteľné sa môže zmeniť na splnený sen. Celým predstavením nás sprevádzajú štyria kamaráti, ktorí do trinástej komnaty nahliadnu. Za veľkými dverami ich čakajú zázračné bytosti, akoby duše filmu. Filménka a Filma. Vydajú sa spoločne na cestu, kde ich čaká mnoho dobrodružstiev a naučia sa, že nie vždy je dôležitý cieľ, ale práve  cesta. Objavovanie tajomstiev, záhady a dobrodružstvá, ktoré ich stretávajú na každom kroku.Pravý poklad je predsa naša vlastná nekonečná pedstavivosť, fantázia. Sú to zážitky vďaka ktorým sme bohatí. Je to vykročenie do neznáma,aby sme na konci zistili, že poklad možno nájsť v každej maličkosti. Ďalší z celovečerných programov sa teší na reakciu publika a verí že si opäť získa srdce, pohladí dušu, rozosmeje a unesie nás do sveta plného kúziel, hudby, tanca, divadla a krásnych myšlienok..Celý tým fantázie každoročne pripravuje svojich žiakov, aby obohatili a predstavili sa svojim rodičom i divákom v programe, ktorému opäť tlieskame. Otvorí sa javisko i opona, aby sme vám mohli ukázať tú našu 13. komnatu plnú nápadov v podobe tanečných choreografií Janky Gregorovej, Hudby pre orchester pod taktovkou Jozefa Štrbku a mnohých iných, ktorí
 sa nebáli otvoriť i tie posledné dvere a odomknúť vďaka svojmu talentu i srdcia našich žiakov..

spomienky

V dedinke Istebné rástla vysoká tuja. Vedľa nej dom, a a vo vnútri moji starí rodičia. Pamätám si na cestu bicyklom, po ceste kde auto prešlo len málokedy.na odreté kolená, na to ako som to tam mala vždy rada. Mojou veľkou láskou od mala bol dedko. Chodili sme spolu na potok kŕmiť kačky. Tá,čo však láskou prekypovala do sveta navôkol bola babka. Moja babička, ktorá mi prednedávnom povedala, že som jej svetielko. Koľko dobra vyžarovalo z tejto ženy. Mala som len jednu babku. Tú druhú som nepoznala, aj keď viem že je so mnou. mám pocit akoby sa tá ženská sila v rodine prenášala z pokolenia na pokolenie v nekonečnom kruhu. Prajem si mať tú silu, tej bezprostrednej lásky ktorú majú naše babičky.Možno som mala niečo urobiť inak, byť so starou mamou viac, no človek predsa koná tak ako je v daný moment najlepšie vie. Akú veľkú silu zrazu nabrali spomienky. Sú zrazu jasnejšie a do pamäti sa zarývajú také farebné, živé. Kedykoľvek si ich môžem prečítať, poobzerať si ich a znova zacítiť vôňu najlepších halušiek, palaciniek, doliek, kurčaťa s ryžou, ktorú dávala babka do perín, aby neochladla. Vždy ,keď som sa v dospelosti potrebovala skryť pred svetom, prišla som do malej dedinky, do fialového domu, kde ma čakala babkina otvorená náruč, a na chvíľu ten hojivý stereotyp. Už ten čas nevrátim, tak nech je neopakovateľný v prítomnosti, lebo nič v živote nie je rovnaké.Každý jeden deň vie byť iný. Akí bezmocní sme oproti smrti. Oproti času. spravodlivému. Mám teraz v nebi ďalšieho z anjelov.  Išla tam hneď, bez okolkov, priamočiaro, Lebo duša každého z nás sa smie rozhodnúť kedy. Keď sa narodil môj brat, vravela, že je to malý zázrak . Vlastne vravela o mnohých zázrakoch. Vedela hovoriť s láskou aj stokrát o tom ako som sa ako malé bábo pocikala do plienky, že čo som to porobila keď som už veľká dievka. Tvrdila, že som jej vraj rozumela. Určite áno, len si to nepamätám. S úsmevom hovorievala, že mám preto také čierne oči, lebo si ich neumývam. Moja drahá babička zo Zázrivej. Odišla mi do neba. Nechala mi tu spomienku na jej čierne vlasy, ktoré napriek vysokému veku boli len kde tu predkané striebrom. Aj vďaka našim starým mamám vieme že sme milovaní..Zostali vo mne. vôňa tých dlaní starostlivých. Mám pár skvostných svetrov, čo mi uplietla, uhačkovanú dečku na skrinke. Vždy mali pre mňa tieto veci hodnotu, dnes je to však akési veľmi vzácne. Dala mi aj šaty, ktoré rada nosím. Aj posledné by dala. V jej skrini bol vždy ukážkový poriadok. a biele prádlo dokonalo vyžehlené, zrkadlo v spálni kde ste sa mohli vidieť z každej strany. Dnes je po toľkých prežitých rokoch samo. Nepozerám sa už doňho, a nehľadám poklady v truhlici plnej gombíkov. Ten byt vo fialovej bytovke je prázdny bez tej jednej milej, vľúdnej babky. Pýtala sa často, či ju má dedko ešte rád. Mal, veď toľké roky byť jeden pri druhom je v dnešnej dobe takmer nemožné..a na druhú stranu odchádza každý sám. Tak prázdno je, keď vyrúbu strom. no večný kolobeh hojí rany..  deti,dievčatá, vnúčatá, mamy staré mamy, majme ich ešte radšej kým tu sú.

Fantázia, Privítanie jari

Privítali sme jar..koncertom, na ktorom hrali naši hudobníci. Možno by sa tá jar ani nezaobišla bez tých pekných melódií, a teraz prišla v plnej kráse, a i slniečko vykuklo, aby sa pozrelo ako nám to hrá. Veď i preto naši žiaci  cvičia na svoj hudobný nástroj, aby vám zahrali pekné melódie a vy, mohli ich odmeniť potleskom. Na tradičný koncert "Zuš" si azda každý rád spomína. Vynoria sa spomienky snáď každému,kto chodil do umeleckej školy. Je to škola ako každá iná. Treba sa učiť, plniť si domáce úlohy v podobe správnych prstokladov. Niekomu sa chce viac, niekomu menej, nič  nie je bez práce,avšak výsledok dokáže vo svojej kráse obohatiť v danú chvíľu nie len muzikanta, ale i všetkých, ktorí počúvajú. Je to kúzlo, ktoré sa cez hudbu k nám vždy vráti ako jar. Pekný  koncert znel spevom dievčenského zboru, flautami,gitarami, spieval i klavír popredkávaný dievčenskými hlasmi. Celý koncert spestrila vtipná divadelná scénka. Hodinový program,verím že rozkvitne i v tej vašej spomienke :)

"Don Quichote a Sancho Panza"

Jedinečné divadelné predstavenie, nezabudnuteľné dielo o rytierovi a jeho boji s veternými mlynmi, v spracovaní režiséra Vlada Benka. Don Quichote je v tejto hre postava, ktorú si zamilujete. Vznikla aj pri príležitosti šesťdesiatych narodenín Vladislava Vaľka, ktorý túto hlavnú úlohu stvárňuje. I v skutočnosti je to rytier s plnou kapsou prekrásnych básní. Svedčia o tom i jeho mnohé básnické zbierky. Som veľmi šťastná, poctená a naplnená tým, že sa tá ťažká práca, ktorá sa deje pri vzniku divadla premenila na jedno krásne a hodnotné predstavenie, ktoré má svoje posolstvo. 

najbližšie nás môžete vidieť na krajskej súťaži, 6. apríla v Dome kultúry v Poprade.  

..Divadlo..život v živote..tak sa zamýšľam..

Šťastie mi prialo, aby som sa opäť mohla pričiniť o čosi krásne, o kus umenia. Nesmierne sa teším na sobotu, kedy bude mať na javisku premiéru i tá zelená sukňa ako súčasť kostýmu v postave metaforickej Dulcinei z Tobosy. Tvorilo sa, pracovalo a dnes rastie pred nami každý jeden obraz vo výnimočnej inscenáci v podaní Divadla Commedia. 

(Srdečne vás pozývam na sobotňajšiu premiéru. Lístky si môžete rezervovať na čísle 0903 825 050, rýchlo aby ešte boli voľné miesta :))

 Pred vaším zrakom sa zjaví skutočný Don Quichote a jeho zbrojnoš Sancho Panza.

Dráma, ktorá sa takmer celý čas tvári ako komédia tu čosi zanechá.. 

Ožijú tie skutočné ľudské ideály, zakorenené v nás,často potlačené do úzadia?

..Tak sa zamýšľam... 

Nuž srdce aj rozum..mali by vládnuť..

Na ceste čiernobielych klávesov a šiestich strún.

Vznešenosť hudby v nás dokáže zanechať stopu po anjelskych krídlach.
Je to niečo nadčasové, krásne, obohacujúce človeka o čosi viac.
Pamätáme si vďaka nej, že nie sme len tí, čo chodia do práce, jedia, stretávajú priateľov, chodia do školy.. Vďaka nej sme ľudské bytosti, čo dokážu krásu vnímať. sú to síce malé pohyby prstov po strunách nástroja, no nechávajú v nás veľké veci..pocity..
Skúsme sa započúvať, pri najbližšej príležitosti koncertu, či už je to v koncertnej sále, alebo v príjemnom prostredí kaviarne či klubu.
Hudba nám totiž otvára srdce, sme vďaka nej lepší, vnímavejší..ona totiž spestruje svet.. Možno je hudba i rozhovor s niekým tam hore..