Počas sviatkov nás kroky vedú domov k našim rodinám..ujom,tetám, dedkom a starým mamám..Aký je to len dar, keď ich máme.. A tými rokmi, potichu, nevtieravo zjaví sa zrazu..Saroba, ktorá však chorobou nemusí byť. Rada by som si tú svoju vysnívala. Začnem teda dnešným dňom. Tvorím, lebo teší to moje srdce..jednoducho..
Píšem, pretože slová sa mi znenazdajky tvoria v duši...
Páčia sa mi ruky mojich starých rodičov. Sedela by som pri nich, počúvala spätne chvíle ich mladosti a obdivovala všetko , čo sa do tých dlaní za tie roky vpísalo.. Dedko už má takmer deväťdesiat..Vkráda sa čas do rúk..nech.. Veď tie čiary sú veľavravné, úsmevné,vpísaná je do nich skúsenosť. Striebristé vlasy a lesk v očiach majú títo ľudia, čo narodili sa oveľa skôr než my.
A keď si dedko vypije za pohárik čohosi tuhého, začne sypať ako z rukáva poľské básničky, ktoré si pamätá zo základnej školy. Babka hovorí, že som jej svetielko... Až ma to dojíma, keď ju vidím sedieť v kresle. Málo si už pamätá, motká sa jej v hlave kto je koho syn či dcéra.. A.. nie je to jedno?Veď sme všetci svoji.. Práve tá bezhraničná láska našich starých mám umocňuje rodinu a jej pravú naozajstnosť..
Sľúbila, že mi upletie sveter. (niekedy stačí obyčajný prísľub,aj keď čohosi dnes už málo reálneho, i ten vytvorí mi v duši mier) Koľko ich už mám a niektoré ležia osamotené v skrini a čakajú kedy nastane tá správna chvíľa. Ich hodnota je navyčísliteľná . Tieto staré kúsky, každé to upletené vzácne očko vlny.. i s dnešnou módou je možné kombinovať..Vážim si chvíľu sviatočnú pri pohľade do iskričiek v očiach mojich starých rodičov..Keď som objala svojho dedka, vraj že ho nemám tak "stískať", lebo jeho už všetko bolí, no myslím že bol rád.. A babka mi snáď ten sveter upletie, alebo aj pekný šál, budem sa ním pýšiť. To čo majú oni, najstarší v rodinách, to by sme sa mali od nich učiť. Vedome po kúskoch a pomaly. Učiť sa pamätať si naše prísľuby, lásku, vľúdnosť..nie len počas Vianoc, lež do každý deň..Nech sa nám smiech a šťastie zapisuje do vrások na tvári i do dlaní.Nech ich je veľa. Nebojím sa starnutia..
Nech sú nie len sviatky dôvodom stretnúť rodinu..
Nech sa obnoví tá pravá podstata Vianoc..O rok budú znova.
Tento modro-biely sveter čakal na svoj deň, a ak sa mi aj nezdal úplne na moju postavu, stačilo ho doplniť opaskom a hneď som sa mohla pýšiť ručne upleteným kúskom z lásky.
Pozerám na ruky, čo sú sfarbené do slnečna.
Na nich tá cesta čiar..láska nekonečná..
k blížnemu..
Roky vpísané, slová nestačia
keď chvíľa bola ťažká i priezračná
životom kráčať
občas i v úzkych.
Splietať života kúsky
šťastia v rodinnej pohode.
Kde je ten čas?
Zapisujú si ho tam hore?
Spievajú o tom zvony na kostole..
a my v človečej podobe
snažme sa byť na seba dobrí
nech i neskôr nám je to povedomé..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára