Upletené spomienky do vzorov..na svetroch od našich babičiek.

       Vývoj plynúcich rokov od malého radostného dieťaťa až po človeka s cestičkami mnohých vrások na tvári ,umožňuje  šancu na skrášlenie každého dňa. Treba ju len  správne uchopiť a pochopiť. Ísť tam,kam nás vedie intuícia, možno je to niečo, čo robíme radi..Veriť,že práve tým smerom nám osud otvára brány..

        Počas sviatkov nás kroky vedú domov k našim rodinám..ujom,tetám, dedkom a starým mamám..Aký je to len dar, keď ich máme.. A tými rokmi, potichu, nevtieravo  zjaví sa zrazu..Saroba, ktorá však chorobou nemusí byť. Rada by som si tú svoju vysnívala. Začnem teda dnešným dňom. Tvorím, lebo teší to moje srdce..jednoducho..
Píšem, pretože slová sa mi znenazdajky tvoria v duši...

        Páčia sa mi ruky mojich starých rodičov. Sedela by som pri nich, počúvala spätne chvíle ich mladosti a obdivovala všetko , čo sa do tých dlaní  za tie roky vpísalo..  Dedko už má takmer deväťdesiat..Vkráda sa čas do rúk..nech.. Veď tie čiary sú veľavravné, úsmevné,vpísaná je do nich skúsenosť. Striebristé vlasy a lesk v očiach majú títo ľudia, čo narodili sa oveľa skôr než my.
 A keď si dedko vypije za pohárik čohosi tuhého, začne sypať ako z rukáva poľské básničky, ktoré si pamätá zo základnej školy. Babka hovorí, že som jej svetielko... Až ma to dojíma, keď ju vidím sedieť v kresle. Málo si už pamätá, motká sa jej v hlave kto je koho syn či dcéra.. A.. nie je to jedno?Veď sme všetci svoji.. Práve tá bezhraničná láska našich starých mám umocňuje rodinu a jej pravú naozajstnosť..
Sľúbila, že mi upletie sveter. (niekedy stačí obyčajný prísľub,aj keď čohosi dnes už málo reálneho, i ten vytvorí mi v duši mier) Koľko ich už mám a niektoré ležia osamotené v skrini a čakajú kedy nastane tá správna chvíľa. Ich hodnota je navyčísliteľná .  Tieto staré kúsky, každé to upletené vzácne očko vlny.. i s dnešnou módou je možné kombinovať..Vážim si  chvíľu sviatočnú pri pohľade do iskričiek v očiach mojich starých rodičov..Keď som objala svojho dedka, vraj že ho nemám tak "stískať", lebo jeho už všetko bolí, no myslím že bol rád.. A babka mi snáď ten sveter upletie, alebo aj pekný šál, budem sa ním pýšiť. To čo majú oni, najstarší v rodinách, to by sme sa mali od  nich učiť. Vedome po kúskoch a pomaly. Učiť sa pamätať si naše prísľuby, lásku, vľúdnosť..nie len počas Vianoc, lež do každý deň..Nech sa nám smiech a šťastie zapisuje do vrások na tvári i do dlaní.Nech ich je veľa. Nebojím sa starnutia..
Nech sú nie len sviatky dôvodom stretnúť rodinu..
Nech sa obnoví tá pravá podstata Vianoc..O rok budú znova.

Tento modro-biely sveter čakal na svoj deň, a ak sa mi aj nezdal úplne na moju postavu, stačilo ho doplniť opaskom a hneď som sa mohla pýšiť ručne upleteným kúskom z lásky.

Pozerám na ruky, čo sú sfarbené do slnečna.

Na nich tá cesta čiar..láska nekonečná..

k blížnemu..

Roky vpísané, slová nestačia

keď chvíľa bola ťažká i priezračná

životom kráčať

občas i v úzkych.

Splietať života kúsky

šťastia v rodinnej pohode.

Kde je ten čas?

Zapisujú si ho tam hore?

Spievajú o tom zvony na kostole..

a my v človečej podobe

snažme sa byť na seba dobrí

nech i neskôr nám je to povedomé..

Čas radosti - spokojnosti

Prajem si ..zastaviť na chvíľu čas.
Čudujem sa, že mám čas premýšľať nad časom
 a tak len idem za hlasom..
radostí a dní pokoja, čo prichádzajú.
 Od túžby k túžbe kráčame,taktiež  i myšlienky naše poskladajúc sa v dar. Jasné ciele zahmlené rokmi letia skokom, kým dáme smer ďalšiemu roku, ktovie aký bude..
 Veď kým to ešte hrá a ladí so všetkými farbami, ponáhľať sa netreba..
V maličkostiach nachádzať treba šťastie..
Koľký je to už rok v plynúcom živote, čo sa mi v rýchlosti mihá..raz utečie. Píšem večerom slová, o ktorých si dnes želám, aby mali hodnotu.. Ukladám ich sem na tieto stránky a možno ich len uložím do staromódnej kabelky..a ak ju raz niekto vzadu v skrini nájde, otvorí ju a prečíta si pár slov zo života.. Ako veľmi som chcela mať krídla, keď som bola malá..Dnes mi narástli.. umením, ktoré s pokorou túžim vytvárať, prácou, učením, dlhými hodinami trpezlivosti.
.. Dnes v tomto čase, bolo by krásne povedať si "Som spokojná" ..  hovorte si tieto slová aj každú hodinu. Sú magické, a ak sa vám pripália medovníčky, s hrdosťou ich vystavte na stôl.. Čas, a ten vianočný, nech rozžiari každú ustarostenú tvár. Spokojnosť totiž.. nemusí byť dokonalá..Nájdime si  na ňu čas .. a vtedy sa  udeje niečo..nadčasové..

Mám veľmi rada svoje červené šaty z brokátu, zlatou niťou vyšívané a som vskutku spokojná, keď si ich môžem kedykoľvek obliecť. Stačí na to správna nálada. Aká je len pekná tá dospelosť, keď mi čas dožičil  skúsenosti až po rok 29 .. Nerobím si vrásky. Tie boli, keď som mala 9 a s poľutovaním musím konštatovať, že vtedy neexistovali "second handy" nebolo veru mnoho možností nájsť pre  pekné šaty v mojej veľkosti, veď ešte aj na tú gitaru som musela dorásť. A tak  som do školskej lavice kráčala vo fialovej zimnej bunde, čo mi bola po kolená, neposlušné rifle nešli ani do čižiem ani von z nich, no predstava a sen o plnom šatníku šiat, sukní, klobúkov a topánok sa mi rokmi splnil. Nie je to podstatné,nebol to sen o záchrane sveta, no každý potrebuje istým spôsobom najskôr seba zachrániť..  Každý z nás má niečo, vďaka čomu vie podčiarknuť svoju výnimočnosť. Pre mňa je to i obliekanie sa do retro šiat , niekedy sú to naozaj zvláštne strihy, dlhé dobové šaty by si dnes asi ťažko niekto obliekol, ja sa nimi pýšim až do nebies a nie je žiaden problém vziať si ich aj do práce..neviem však písať o móde, nevyznám sa.. Prajem si len dodať odvahu tým, čo sa boja byť sami sebou..Dnes píšem o radosti a spokojnosti,o snoch,čo driemu v zákutiach duše a splnia sa nezávisle od času. Nech sú o čomkoľvek. Nájdu si cestu k vám. Zo srdca vám prajem požehnané, radostné sviatky, aby ste našli v sebe spokojnosť a vďačnosť za všetko čo ste dokázali..Aby vám i obyčajná maličkosť pripomenula, že máme na svete vyhradený čas a roky,nie na smútok, lež na šťastie a spokojnosť do prichádzajúcich dní..

Zem, na ktorej môžeme dýchať..

Píšem s láskou.. o tom, aké to je,keď sa umenie stretne s ľuďmi, čo otvorené srdce majú..zrazu sa pretvára čas vo vzácny okamih.. Neskôr sa vie pripomenúť  peknými spomienkami, všetkého krásna navôkol. Aj stromy dýchajú s nami a smutno im je, že tak málo chodíme k nim na návštevu, vraj pre množstvo práce.. Ako som tam tak stála, obklopená chvíľou, ak by som sa lepšie započúvala snáď by som začula všetky tie bytosti, čo vo vetre rozhýbu nejeden konár. Nesie nás tá naša zem v náručí svojom a my sa točíme vo víre ruchu, padáme a vstávame..dýchame...Občas treba sa pozrieť pod povrch, čo sa nachádza..

Rada by som častejšie tvorila takéto pekné fotky spoločne so vzácnou dušou Dianou (Diana Kradgača photography) Ona vie zachytiť  prepojenie človeka so zemou, s prírodou, v tom zvláštnom opare...
Dnešná realita nám často ukazuje rýchlosť života, no treba sa zastaviť pri nádychu..Obyčajnom nádychu čerstvého vzduchu. Táto fotografia, verím, nezachytáva len akési "pozlátko" .. Je o myšlienke..
Čo by som tak mohla vylepšiť. Aspoň chvíľu človeka zmeniť, nech nemyslí na smútok. Pozrieť sa treba k nebu.. V tej  modrej a k večeru posiatej hviezdami sa odzrkadľuje všetko to naše pekné.. ľudské.. tam je skrytá láska..navždy..

Šťastie..padá z neba?

Moja priateľka na jednej z našich pekných akcií Fantázie raz povedala, že ak prší, tak to vraj šťastie padá z neba..Keď som ako malá plakala, babka mi hovorila, vraj budem krajšia. Keď som na konzervatóriu v Žiline dostala už štvrtú päťku z harmónie, opýtala som sa pána profesora, či si môžem poplakať, a on na to, že v poriadku..vraj nemá nič proti ženskej kráse. Strieda sa to a miska životných váh sa vždy nejakou tou slzou vyvažuje. Sú rôzne, tie kvapky dažďa..Raz také, raz onaké a každá jedna skrýva v sebe stopu v nás. Malé potôčky, čo našim srdciam dovolia sa rozpínať do priestoru, vďaka nim sme lepší pre dnešok. Kvapky zmenili sa na biele páperie a zasnežia hriechy svojim decembrom z neba. Letia snehové vločky..letia ako čas, naplnené želaniami v nás. Anjeli sa zlietajú k nám dole na zem, aby sme nabielo a do čistoty začali čochvíľa ďalší rok.krok..týždeň, deň, nádych..a či...život.